#Len málokto na Slovensku sa môže pochváliť takými úspechmi ako šachistka Eva Repková. Je veľmajsterkou a zároveň medzinárodným majstrom mužov. Na šampionáte ČSFR žien 1990 bola druhá, o rok neskôr prvá. Na majstrovstvách sveta junioriek do 18 rokov v Bratislave v roku 1993 sa podarilo obsadiť druhé miesto.
V súčasnosti pôsobí ako predsedkyňa ženskej komisie vo FIDE (Medzinárodnej šachovej organizácií). My sme sa s Evou Repkovou rozprávali nielen o jej kariére, šachu ako takom, ale aj o seriálovom fenoméne Queen’s Gambit, po ktorom sa svet opäť zamiloval do tejto stolovej hry.
Kedy ste sa začali venovať šachu? Predsa len je to hra, s ktorou začínajú deti od veľmi mladého veku.
Hrať som sa naučila, keď som mala päť rokov. Začalo to tak, že som sledovala svojich rodičov. Raz som poradila mame, že by mala urobiť iný ťah, a tým som sa prezradila, že poznám pravidlá, ktoré ma nikto neučil. Je veľmi zriedkavé, keď sa to deti naučia takto samostatne, no mnoho veľmajstrov a veľmajsteriek má podobný príbeh.
Najväčší šachoví veľmajstri všetkých čias: Spoznaj mená skutočných legiend!
Rodičia pochopili, že majú pred sebou niečo výnimočné, a tak začali skúmať, kde by som mohla chodievať trénovať. V Starej Ľubovni bol klub, v ktorom sa stretávali starší páni, dá sa povedať v pivnici v bytovke. Brával ma tam raz týždenne starší brat a bol to môj obľúbený deň, lebo som nemusela v škôlke spávať. Spomínam si, že sa tam fajčilo a rozhodne to nebolo vhodné prostredie pre dieťa predškolského veku. Veľa možností ale nebolo. No a vlastne tak to nejak začalo.
Ako ste sa postupne dostali na profesionálnu úroveň?
Časom sme zistili, že ten lokálny klub nie je úplne vhodný na môj rozvoj. Boli to páni, ktorí si radi zahrali, no pre nich to bol len relax a ja som sa potrebovala vzdelávať a byť v prostredí s rovesníkmi, aby som mohla zapadnúť. Začala som teda hrávať za šachový klub v Prešove. Tam sme mali šťastie, že ho viedol doktor Kríž, pretože robil všetko preto, aby klub fungoval, aby mal trénerov a aby sme chodili na súťaže.
Vtedy sa hrávali ešte súťaže, myslím, že štvor-päťčlenných družstiev s názvom Veľká cena. V ňom muselo byť jedno dievča, ale nemuselo vždy hrať na poslednej šachovnici, takže som neskôr hrávala aj tie chlapčenské. Na prvom celoslovenskom turnaji som vyhrala v kategórií chlapcov aj dievčat, čo bolo v tom čase výnimočné.
Potom prišli aj veľké tituly?
Áno, ako 12 ročná som vyhrala majstrovstvá Slovenska žien a ako 16-ročná som sa stala majsterkou Československa. Štyrikrát som skončila druhá na majstrovstvách sveta v juniorských kategóriách – raz do 14 rokov, dvakrát do 18 a raz do 20 rokov. Takže už ako dieťa som mala významné úspechy, ako na Slovensku, tak aj v Československu a na svetovej úrovni. Mala som ale trošku smolu, že som nemala veľmajstra za trénera.
V tom čase som to tak nevnímala, ale keď sa človek v živote pozrie späť, tak vidí viac, ako videl vtedy. Tým, že môj syn Christopher má len 22 rokov a je mužský šachový veľmajster, vidím, aké má možnosti. Výhodou je aj internet, ľudia sa nemusia osobne stretávať. Keď som bola malá, široko ďaleko nebol žiaden veľmajster, takže na ten tréning by som musela cestovať niekoľko hodín, kdežto teraz si človek sadne za počítač a ide.
Kto je David Dvořák? Hrobár a šachista si šiel MMA len vyskúšať, dnes patrí k špičke UFC
Vy ste vlastne všetci veľmajstri.
Je to veľmi výnimočné. Takmer nikdy sa nestáva, že by v rodine boli dvaja veľmajstri. Ja mám veľa známych, ktorí sú v svetovej špičke a skoro každý chce svojmu dieťaťu odovzdať šach. Ich deti majú podmienky i gény, no napriek tomu sa skoro nikdy nestane, že by sa dieťa stalo veľmajstrom. Takéto prípady sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky.
Syn momentálne študuje v Amerike, dostal ponuku študovať na šachové štipendium. Pozvali ho na Univerzitu Missouri, má určitú zmluvu a podmienky, koľkých turnajov sa musí zúčastniť. Má tam naozaj veľké možnosti, kde vďaka šachu získal plné štipendium, škola mu hradí úplne všetko a on ju za to reprezentuje.
Dá sa šach vyslovene naučiť, alebo človek jednoducho musí mať nejaké analytické predpoklady a talent?
Naučiť sa pravidlá s figúrkami, to je relatívne jednoduché a zvládne to takmer každý. Čo sa týka dosiahnutia titulu, to už je komplikované. Sú ľudia, ktorých šach nesmierne baví, venujú mu veľa času, no nikdy sa nedostanú na najvyšší titul veľmajstra. Môžu to byť aj vysoko inteligentní ľudia, ktorí v inej oblasti dosiahnu vrchol, no v tom šachu jednoducho potrebujete ešte niečo navyše.
Človek musí mať bojového ducha aj veľkú predstavivosť. Je to istá forma umenia, ktorá si pýta aj určité praktické zručnosti, lebo každá partia je iná, nie sú dve identické. Aj keď sa niečo naučí na tréningu, použiť to v praxi je o niečom inom. Ako hovorím, nemusí to byť presne len na intelektuálnej úrovni. Treba mať chuť partiu vyhrať, to je veľmi dôležité, a to nenájdete niekde na ulici, to človek musí mať.
Čo ste museli urobiť, aby ste sa stali veľmajsterkou? Potrebovali ste získať istý počet bodov, alebo tam bola nejaká konkrétna hra, výhrou ktorej ste získali titul?
Titul veľmajstra vyžaduje splnenie určitých podmienok, ktoré sú stanovené Medzinárodnou šachovou organizáciou. Musíte mať tri turnaje, respektíve určitý počet partií, kde musíte získať presne určené výsledky. Na tých turnajoch musia byť minimálne traja veľmajstri z troch rôznych krajín. Musíte splniť ťažké podmienky, a potom musíte mať ešte rating ELO.
Na základe neho sa vedie svetový šachový rebríček. Keď vyhráte partiu, tak sa vám ELO mierne zvýši a naopak. Ak je remíza, tak záleží či remizujete so silnejším, alebo slabším hráčom. Aby ste titul dostali, musíte na sebe pracovať dlhodobo, plus mať šťastie na turnajoch.
Príbeh seriálu Queen’s Gambit sleduje osud Beth, ktorá sa túži stať veľmajsterkou. Aké boli vaše prvotné pocity, keď ste ho sledovali? Vnímali ste nejaké paralely medzi jej príbehom a vašim životom?
Na začiatku je ten príbeh veľmi ľudský, dievča vyrastá v detskom domove. Pre mňa to bol fascinujúci príbeh, nie len kvôli šachu, ale aj z psychologického hľadiska. Vedela som sa stotožniť s hlavnou hrdinkou v tom, že odkedy začala hrať na šachových turnajoch, jej život sa zmenil. Aj u mňa medzi spolužiakmi a spolužiačkami vznikol odstup, pretože sme nemali spoločné témy a víkendy som trávila úplne inak ako oni.
Nebola to nikoho chyba, ale šachový svet je tak špecifický, že je ťažké ho pochopiť, keď doň človek nevnikne. Ľudia sa skrz seriál vedeli stotožniť s hlavnou hrdinkou a pochopiť do určitej miery jej emócie a vnútorný svet. V tomto smere Queen’s Gambit splnil svoj cieľ.
Turnajov ste, rovnako ako hlavná hrdinka, zažili zrejme mnoho. Ktorý sa vám najviac vryl do pamäte?
Asi keď som mala 16 rokov a vyhrala som Majstrovstvá Československa, lebo som tam vyhrala skutočne výnimočným skóre. Porazila som vtedy takmer všetkých. Mala som ale istý incident, že Česi boli, aspoň podľa mojej skúsenosti, mierne lepší ako Slováci, takže ich posielali častejšie na súťaže. Ale stalo sa aj to, že aj keď bol Slovák lepší, tak ho na súťaž neposlali.
A mne sa stalo, že napriek mojim výsledkom ma úplne odignorovali a na MS do 16 rokov v Brazílii nominovali Češku. V tom momente mi to prišlo nespravodlivé, lebo som vedela, že tam patrím. No a tie spomínané Majstrovstvá Československa boli uzavretý turnaj pre 12 hráčov.
Hokej pod vodou alebo kotúľanie syrov: Pozri si tie najčudnejšie športy, aké ľudia vymysleli!
Pointa bola tá, že ja som ten turnaj vyhrala s vysokým náskokom a slečna, ktorú nominovali, mimochodom moja dobrá kamarátka, skončila posledná. Funkcionári už začali panikáriť a keďže ona už bola nominovaná, tak mňa poslali o kategóriu vyššie, do 18 rokov. Aj napriek tomu sa mi podarilo skončiť na druhom mieste.
Keď si porovnáte skutočné turnaje s tými seriálovými, sú tam niektoré veci pritiahnuté za vlasy?
Samozrejme, že niektoré veci neboli tak ako sú naozaj, ale nemyslím si, že to bola úloha seriálu. Išlo skôr o to umelecké stvárnenie, o emóciu, ako o to, že by presne ukázali, ako turnaje reálne vyzerajú. Napríklad, keď hlavná hrdinka vyhrala, ľudia tlieskali, a to aj napriek tomu, že ďalšie partie sa ešte hrali. To sa nemôže stať na žiadnom podujatí.
Ale, ako hovorím, to sa dá ľahko prehliadnuť, lebo tam išlo o odhalenie vnútorného sveta Beth. Samozrejme, ako šachistka som veľmi rada, že ten projekt vznikol a že sa šach dostal do povedomia. Musím povedať, že mám veľa známych, ktorí teraz trénujú cez internet a majú väčší záujem o šach.
Cítili ste, že ste ženou v takmer výlučne mužskom svete? Lebo podľa toho, čo počúvam, bolo to iné ako som si to predstavoval kvôli seriálu Queen’s Gambit.
Táto téma je veľmi citlivá. Veľakrát sa do toho z každej strany vsúvajú emócie. Musím sa priznať, že nemám rada, keď sa takáto vec zneužíva. Čo sa týka môjho osobného zážitku, nikdy som necítila, že som žena a že ma niekto odstrkuje. Je pravda, že som bola dobrá aj v mužskej kategórií, takže mňa aj tam brali vážne odmalička.
Ani na začiatku to nebolo spôsobené tým, že som žena, ale skôr celkovou situáciou, takže som nemala pocit, že som dievča, tak ma teraz niekto nebude trénovať a nedostanem podporu. Skôr je šach historicky čisto mužský šport. V podstate bolo pred 100 rokmi úplne nevídané, že by sa ženy zúčastňovali turnajov.
Dokonca aj teraz, keď je na svete 1 500 mužských veľmajstrov, tú istú métu získalo len približne 30 žien. Rozdiel sa postupne zmenšuje a dnes už sú aj ženy, ktoré berie vážne aj majster sveta. V šachu je však stále obrovský rozdiel v počte žien a mužov.
V rámci FIDE sa snažíme získať viac žien pre šach a aj vďaka tomuto seriálu sme zistili, že odkedy vyšiel, štatisticky sa zvýšil počet žien hrajúcich online z 22 % na 27 %. V mnohých krajinách sa stal Queen’s Gambit na Netflixe číslom jeden, čo ma veľmi teší, pretože to ukazuje, že je o šach záujem aj celosvetovo.
V rámci FIDE som sa dočítal, že na rok 2022 plánuje rok ženy v šachu.
Rok ženy v šachu 2022 sme chceli zorganizovať už skôr, ale prišla pandémia koronavírusu. V rámci FIDE je určité množstvo peňazí určených na rozvoj. Naším cieľom je 25 % z týchto peňazí posunúť na podporu žien. Chceme vytvoriť ženskú komisiu na každom kontinente. Ide o to, že ženská komisia nesmie byť len na okrasu, ale mala by mať za úlohu spravovať spomínaných 25 % z fondu.
Garry Kasparov – toto všetko dokázal šachový kráľ
Ženy by mali mať samy možnosť rozhodovať o tom, ako tie peniaze použiť. Chceme ale vytvoriť systémové zmeny, ktoré budú dlhodobo prinášať osoh aj do budúcna a nepôjde len o jednorazový projekt. Chceme, aby to vyvrcholilo tým rokom 2022, keď už predpokladáme, že tie ženské komisie budú funkčné a budú rozhodovať o tom, aké projekty sa podporia. Plánujeme tiež vydávať e-magazín, kde budeme robiť rozhovory so ženami, ktoré niečo dosiahli v rámci šachu.
Chceme spustiť aj webináre so športovými psychológmi, pretože je to oblasť, ktorá v šachu trošku chýba. Pandémia koronavírusu priniesla aj v oblasti mentálneho zdravia veľa škody. Pribudli nám v komunite žiaľ aj prípady ľudí, ktorí si vzali život. Športová psychológia je prirodzenou súčasťou šachu a každý by k nej mal mať prístup. Osobne som rada, že sa nám podarilo upriamiť pozornosť komunity aj týmto smerom, pretože je to dôležitá vec.
Seriál Queen’s Gambit dostal názov podľa šachového otvorenia. Ktoré je vaše obľúbené a prečo sa naň kladie taký veľký dôraz?
Dámsky gambit je otvorenie, ktoré hrávam aj ja. Je to veľmi bežné otvorenie. Veľký dôraz sa naň kladie asi kvôli tomu, že keď rozohráte partiu a postavíte figúrky na správne miesta hneď od začiatku, máte väčšiu šancu, že to bude prebiehať vo váš prospech.
Ak by som to mala porovnať, je to tak aj v živote. Keď máte dobré vzdelanie a investujete do seba, máte väčšiu šancu na úspech. Aj otvorenie je taká prípravná fáza, kedy figúrky vyjdú von a majú ísť na pozície, ktoré im to umožnia, čo najefektívnejšie.
Podľa toho, čo sme videli aj v seriáli, príprava na súpera vie byť poriadne náročná. Naozaj to vyzerá tak, že človek si prechádza staršie hry a snaží sa pochopiť, ako premýšľa a akú má taktiku?
Áno, také veci sa dejú a dejú sa o to viac, že v dnešnej dobe máme databázy a človek si vie na internete pozrieť partie prakticky každého silnejšieho hráča. Aj moji súperi si môžu pozrieť otvorenia, aby sa im mohli potom prispôsobiť, nájsť nejaké slabiny.
Veľa závisí aj od povahy človeka a práve šach vám vie ukázať aj to, aké sú vaše silné a slabé stránky v osobnom živote. Povedzme, že je niekto trpezlivejší a radšej si pozíciu vybuduje. Čaká na svoju príležitosť a až keď si je istý, začne ofenzívu. Iný viac riskuje, a to aj aj napriek tomu, že nemusí byť tak dobre pripravený. Rovnako ako aj v živote. Niektorí riskujú a stavia na intuíciu, veria si, no a niekedy sa popália.
To ma privádza k ďalšej otázke. V seriáli sa riešilo, že Beth hrá viac intuitívne, než analyticky. Vy by ste sa zaradili kam?
Povedala by som, že skôr intuitívne. Ale musím povedať, že ktokoľvek sa dostane na úroveň ako hlavná hrdinka v seriáli, tak musí mať kombináciu. Nedá sa hrať len intuitívne, analytika tam musí byť. A ide o to, či pôjdete do niečoho, aj keď je to nejasné, alebo stiahnete uši a vyberiete si ťah, ktorý síce môže byť horší, ale vidíte dôsledky jasnejšie.
V seriáli sa niekoľkokrát rieši téma, že sú Rusi takí dobrí preto, lebo si medzi sebou pomáhajú. Američania sú skôr individualisti a sústredia sa na seba. Je to pravda?
Šachisti sú celkovo individualisti. Rusi majú takzvanú ruskú šachovú školu, takže majú vytvorený systém výučby šachu. Každý, kto má talent sa do tohto systému môže zapojiť. Tieto deti, budúci majstri sveta, spolu vyrastajú a vymieňajú si myšlienky a názory. Učitelia majú presný systém, ako ich vzdelávať a posúvať dopredu.
Nepovedala by som, že Američania boli horší alebo sebeckejší, ale Rusi mali systém a Američania nie. To vyplývalo aj z tradície. Šach bol vždy v Rusku vysoko hodnotený a ako národ ho mali v krvi. Preto aj v seriáli Rusi spolu analyzovali tak, ako ich systém naučil. Američania systém nemali, ale ako ste si mohli všimnúť, ľudsky boli presne takí istí.
Množstvo ľudí seriál zbožňuje a pozerá sa na šach úplne inak. Mnohí by si ho aj chceli vyskúšať, ale povedia si, že na to nemajú, že nebudú vidieť ťahy dopredu. Čo by ste im odkázali?
Šach je presne taký istý ako život. Každý z nás vidí len určitú časť nejakej pravdy, alebo celku. Nesmiete to brať tak tragicky, nemôže sa každý stať majstrom sveta a ani ten majster sveta nevidí šach na 100 % do hĺbky. My ľudia máme obmedzené možnosti a len v rámci nich môžeme fungovať. Šach vie pomôcť v rozvoji osobnosti, prináša rôzne benefity a keď má niekto chuť a baví ho vzdelávať sa, určite mu ho odporúčam.
Každý sme iný, každý máme nejaké talenty a treba to takto aj brať. Jednoznačne si myslím, že šachové vzdelanie patrí k životu. Aj rodičom by som odporučila, aby sa mu deti venovali v rámci všeobecného vzdelania. Podobne ako pri iných koníčkoch, vyhrať nemôžu všetci. Dôležité je mať k tomu vzťah, ak tam nebude, zbytočne to budeme siliť. Ak má človek viac voľného času, šach nie je jeho stratou, skôr naopak.
Zdieľať na