Pavel Taussig prežil ako chlapec koncentračné tábory aj pochod smrti: Hnusilo sa mi na tie hrôzy spomínať

Koncentračný tábor v Osvienčime

Koncentračný tábor v Osvienčime (Zdroj: Pixabay)

#Život píše množstvo tých najrôznejších príbehov. Niektoré dokážu fascinovať, vyraziť dych či dokonca spôsobiť mráz na chrbte. Príbeh Pavla Taussiga však spája všetko. V knihe, ktorá teraz vychádza aj v slovenčine, popisuje svoje zážitky z koncentračných táborov a pochodu smrti. Tie prežil, keď bol ešte malý chlapec.

Nová kniha o Escobarovi: Narkobarónove tajomstvá odkrývajú priamo tí, ktorí ho dolapili

Pokiaľ ťa zaujíma téma druhej svetovej vojny, pravdepodobne si už čítal viacero svedectiev o zverstvách nacizmu. Pavel Taussig však vytvoril originálny počin. Ide o životopis, ktorý vytvoril pre svojho syna, keď mal 11 rokov. Presne toľko, koľko aj on, keď sa dostal do koncentračného tábora.

Pavel Taussig ako dieťa zo svojím otcom
Pavel Taussig ako dieťa so svojím otcom (Zdroj: Reprofoto z knihy Prežil som pochod smrti)

Venované synovi

Na jeho prekvapenie však syna sprvu zápisky až tak nezaujali. „Pretože som sa s písaním dosť natrápil, očakával som, že chlapec bude nadšený. Ale zmýlil som sa. Text ho vôbec neoslovil, myslím, že ho ani nedočítal. Bol na také horory zrejme ešte príliš mladý. Po roku – po dvoch sa to ale zmenilo. A keď prišli do módy počítače, spolu s mladším bratom mi text prepísali a slušne zalomili. Dnes rozhodne obsah knihy ovládajú lepšie, ako ja,“ hovorí pán Taussig.

Samotná kniha je rozdelená na dve časti. V prvej nájdeš životopis, druhá obsahuje prepísané zápisky 11-ročného chlapca. Hrozné udalosti doby tu nájdeš bezprostredne zachytené očami dieťaťa. A práve v tej detskej úprimnosti tkvie čaro celej knihy.

Úvod do knihy Pavla Taussiga
Úvod do knihy Pavla Taussiga (Zdroj: Reprofoto z knihy Prežil som pochod smrti)

Jednoducho povedané, žiadny film nedokáže odzrkadliť hrôzy, ktoré sa v tom čase odohrávali na dennom poriadku. S tým súhlasí aj autor knihy: „Filmy, ktoré sa venujú tejto problematike, nesledujem, aby mi zbytočne nestúpal krvný tlak. Tie ani pri najlepšej vôli nemôžu byť realistické, veď – odhliadnúc od iných ťažkostí – kdeže sa dnes nájdu dospelí herci priemernej výšky o hmotnosti 35 či 40 kilogramov, ktorí by vo filme pôsobili vierohodne?“

Spomienky nemusia byť len negatívne

Aj keď príbehy z koncentračných táborov sa zvyčajne nenesú v pozitívnom duchu, ľudskosť sa z niektorých ľudí predsa len úplne nevytratila. Potvrdzujú to aj krátke príbehy, o ktoré sa s nami pán Taussig podelil.

„Pozitívnych spomienok na koncentrák nemám veľa. Pri pochode smrti z Auschwitzu do Mauthausenu mi hrozilo, že od slabosti odpadnem, čo by bolo znamenalo istú smrť. Pretože kto ležal na zemi, toho esesáci okamžite zastrelili. Vtedy si ma všimli dvaja dospelí, ktorí ma bez dlhých rečí chytili za ruky a ako bábku ma hodili dopredu, pričom mi aj naďalej držali ruky. Prešli popri mne a keď boli predo mnou, zas ma hodili pred seba. Toto opakovali tak často, kým som ich uistil, že som zase pri silách. Tým mi zachránili život.“

Pavel Taussig zo svojimi rodičmi
Pavel Taussig so svojimi rodičmi (Zdroj: Reprofoto z knihy Prežil som pochod smrti)

Pochod smrti si však u pána Taussiga vyžiadal nepríjemnú „pamiatku“ na celý život. „Ten pochod som absolvoval v topánkach, které ma tlačili a na pravej nohe nad pätou vyryli hlbokú jazvu. Tá sa zapálila a v Melku, kam ma z Mauthausenu preložili, som musel ísť na ošetrovňu,“ začína druhú spomienku autor knihy.

„Tam sa ma ujal sympatický lekár-väzeň, ktorý mi ranu ošetril. Keď sa v nasledujúcich dňoch pri preväzovaní presvedčil, že to nepomáha, nasadil všetky páky, aby ma prijali do izby pre chorých. Takže som si mohol od každodennej driny niekoľko dní odpočinúť. Som mu za to mimoriadne vďačný.“

Posledná spomienka je najdesivejšia. Pre autora sa síce situácia skončila dobre, no to neuberá na brutálnosti samotných nacistov. „V tábore Gunskirchen pár dní pred oslobodením, keď už sme boli niekoľko dní bez jedla, zrazu začali esesáci rozdeľovať väzňom balíky, ktoré do tábora poslal švajčiarsky Červený kríž. Bol som vtedy už taký slabý, že mi hodnú chvíľu trvalo, kým som sa zaradil do nekonečného radu čakajúcich. Zrazu došlo vpredu ku tlačenici a esesáci začali do väzňov strieľať. Ja som bol našťastie od strelcov ďaleko, takže ma guľka nezasiahla,“ opisuje situáciu Taussig.

Pavel Taussig zo svojím synom
Pavel Taussig so svojím synom (Zdroj: Reprofoto z knihy Prežil som pochod smrti)

Poháňal ho pud sebazáchovy

Koncentračnými tábormi a komunizmom to však neskončilo. Pavla Taussiga trápili po návrate domov problémy s pľúcami. A neskôr prišiel komunizmus, ktorý taktiež ukázal svoju odvrátenú tvár a prinútil ho v poslednej chvíli opustiť krajinu. Na otázku, čo mu dávalo nádej ísť vpred a nevzdať sa, odpovedal veľmi jednoducho: „S najväčšou pravdepodobnosťou to bol pud sebazáchovy.“

Dlhé roky o tom, čo prežil, s nikým ani nehovoril. Ako spomína, hnusilo sa mu na tie hrôzy spomínať. „A zrejme som nebol jediný,“ dodáva. Pripomínať si ale treba. Do Auschwitzu sa Pavel Taussig vrátil niekoľkokrát, naposledy začiatkom tohto roka. „Bol to rovnaký tiesnivý pocit, aký som pociťoval pri oslavách oslobodenia tábora v roku 2015.  Myslím, že keby si ma nemecký prezident pán Steinmeier nebol tentoraz vybral ako spolucestujúceho, nebol by som na oslavy šiel,“ opisuje spisovateľ.

Pavel Taussig na audiencii u nemeckého prezidenta pred odletom do Auschwitzu
Pavel Taussig (vpravo) na audiencii u nemeckého prezidenta pred odletom do Auschwitzu (Zdroj: Reprofoto z knihy Prežil som pochod smrti)

Poháňal ho pud sebazáchovy

V dnešnej konzumnej spoločnosti prevláda u ľudí pocit rýchleho života, ktorý často vyústi až do depresií. Hlavne mladí ľudia majú pocit, že žijú v ťažkých časoch. Napriek tomu si pán Taussig nemyslí, že aby sme si pripomenuli skutočné hodnoty v živote, by sme mali častejšie spomínať na vojnové obdobia. „Nemyslím, že by to pomohlo. Ale napriek tomu pokladám za správne, keď nás, preživších, pozývajú do škôl, aby sme deťom porozprávali, čo sme zažili,“ hovorí.

O to smutnejšie je dnes sledovať opätovný nárast neonacizmu a rasizmu v spoločnosti. Na otázku, čo by odkázal dnešnej generácii, aby sa do budúcna predišlo vytváraniu podobných názorov, je však strohý a pokorný: „Neviete si predstaviť, čo by som za to dal, keby som to vedel!“ dodáva na záver.

Pavel Taussig
Pavel Taussig (Zdroj: Osobný archív)
Zdroj: hashtag.sk
Odporúčame