NÁZOR The Show Must Go On? Už nikdy nikto nebude taký, ako Freddie Mercury

Foto: Facebook/Freddie Mercury

#Je to už niekoľko mesiacov, čo bol do kín uvedený film Bohemian Rhapsody. To, čo spôsobil by sa z malej časti dalo pripísať ošiaľu z  80. rokov, kedy bola skupina Queen na vrchole svojej slávy. Queen som vždy milovala a ich pesničky patria k jadru toho, čo počúvam a čo si vždy pustím, ak mám chuť na kvalitný hudobný zážitok.

Aj keď som sa narodila v roku 1994, vždy som inklinovala k hudbe osemdesiatych rokov. Takej, kde sa do popredia dával spev a hudba pozostávala z talentu ľudí a nie z počítačovej produkcie. Jednoducho, Queen ma baví už od útleho detstva a jej príbeh poznám celkom obstojne. Aspoň som si myslela.

I napriek tomu som filmu dlho odolávala. Pracovná vyťaženosť, nedostatok času, množstvo iných povinností a tak mi premiéra či x-té opakovanie vo vypredanej sále ušlo. Z každej strany som ale počúvala ospevovanie toho, aký je tento film dokonalý, ako úžasne to zvládol Rami Malek (ktorý neskôr dostal Oscara) a podobne. Možno aj na základe toho som od filmu mala obrovské očakávania a keď nedávno nastal deň D a ja som si film pustila síce doma, ale za to v absolútnom súkromí, horela som nedočkavosťou.

O filme písať nebudem. Načo. Recenzií k nemu je plný internet. Po jeho vzhliadnutí som ale mala divný pocit. Ani nie z toho filmu, ale z toho, že Freddie bol vlastne jeden sebecký idiot, ktorému sláva v určitom období poriadne stúpla do hlavy. A aký bol slepý, že nevidel, čo je Paul Prenter zač! Sakra, veď on takto vôbec nemusel skončiť a mohol ľudí ešte roky tešiť jeho úžasným hlasom.

Emócie mnou lomcovali poriadne dlho a následne som mala chuť si pozrieť niekoľko dokumentov o Queen. Nebudem klamať, nad týmito dokumentami, čítaním množstva článkov a počúvaním či pozeraním videoklipov som strávila niekoľko dní. Zrazu mi toho človeka, ktorý mal doslova zlato v hrdle prišlo nesmierne ľúto.

Mal všetko a aj tak sa cítil sám. Žil rockovým životom a užíval si ho tak, ako uznal za vhodné a tak, ako mu to aspoň občas prinieslo dostatočnú radosť. Nakoniec fajn, že ho vo filme nevykreslili ako „poloboha“, ktorý mal ideálne správanie. Lebo taký nebol. A to sa mi s odstupom času na tom filme ráta. Jeho nerozvážne správanie som mu odpustila pri Love of My Life z Wembley z roku 1986 a počiatočný hnev zažehnal song These Are The Days Of Our Lives, poslednom nahratom videoklipe kapely. Môžem to počúvať aj 100-krát za deň a každý každučký raz mnou prebehnú zimomriavky.

Foto: Facebook/Queen

O to viac rozumiem, že The Show Must Go On nie je pravda. Keď inak úžasný Elton John spieval na jeho počesť túto pesničku, necítila som nič. Ani David Bowie ma s jeho Under Pressure ani štipkou nenadchol. Nehovoriac pre mňa o neharmonickom spojení Adama Lamberta a Queen. V každom prípade išlo o pomerne bezchybné zaspievanie, ale chýbala tomu emócia, sila v hlase, drzosť a sebaistota typická len pre Freddieho. Niečo z toho sa snaží mať Marc Martel, jeden z najlepších imitátorov Mercuryho. Ale nie je to ono, nie je tam schopnosť podmaniť si davy pokorne a pri tom s typickým fuck it.

Keď Freddie v istom bare vyhlásil, že sa nestane popovou hviezdou, ale legendou, splnil to do bodky. A možno ma za to niekto v komentári ukameňuje, ale značne tomu pomohlo to, že aj keď nedobrovoľne, odišiel v tom najlepšom. Takto bude navždy zapísaný pre nás s jeho silnou gestikuláciou, nedokonale jedinečnom vzhľade a ako hudobný Boh. Pretože keby ešte dnes žil, možno by sa ako 73-ročný deduško trmácal po rôznych talentových show ako porotca, alebo by jeho live vystúpenia kvôli jeho nezastaviteľnému životnému štýlu dopadli desivo ako tomu bolo pri Whitney Houston. Na to by sa oveľa ťažšie pozeralo.

Nech to uzavriem. Farrokh Bulsara tu v hudobnom priemysle po sebe zanechal niečo, čo podľa mňa už žiadna iná kapela či interpret neprekoná. Šou, akú rozohral Farrokh alebo lepšie Freddie ako člen Queen s jeho odchodom skončila. Definitívne. I napriek tomu si tieto úžasné hudobné momenty vždy rada pripomeniem živými videami a hltám im každé slovo z We Are The Champions, Killer Queen a prepadám pocitu neskutočnej pohody a nostalgie pri ich zázname z vystúpenia Live Aid.  Bolo to skrátka ku*evsky excelentné!

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií