#Tak sa zdá, že svet praje len vyvoleným. Avšak je to len zdanie, ktoré klame. Našťastie svet nepatrí len celebritám či ľuďom s potrebou chcú silou-mocou zaujať. Nájde sa v ňom miesto aj pre normálnych ľudí. A tých je chvalabohu väčšina. Toto uvedomenie mi pomáha nehnať sa za nereálnymi snami.
Uniformita nás zabíja
Všetci sa chceme na niekoho podobať. Sú ľudia, ktorí sa pre nás stali vzorom a my ich buď vedome alebo nevedome kopírujeme. Naplno som si to uvedomila pri jednej návšteve väčšieho obchodného centra. Sedela som v kaviarni a len tak som pozorovala ľudí prechádzajúcich okolo. Za desať minút som napočítala 12 žien, ktoré sa na seba až priveľmi nápadne podobali.
Dlhé čierne vyžehlené vlasy zopnuté do drdola, takmer identické čižmičky na vysokom opätku, kabelky tej istej značky, mihalnice, ktoré nemali od Nastenky z Mrázika až tak ďaleko. A pery? Očividne „vytuningované“ rukami toho istého plastického chirurga. Po chvíli mi zišlo na um, koho mi tieto žienky pripomínali. Kardashianky. Nesledujem ich, no napriek tomu sa ku mne informácia o tejto, vskutku inteligentnej rodinke dostala.
A muži? Tí si tiež išli svoje. Dokonale upravené brady, vlasy uhladené na cestičku, značkové rifle a tričko. Pri pohľade na nich som si ešte viac uvedomila tú uniformitu výzoru a správania, ktorej sme vystavení. Našťastie bolo obchodné centrum plné aj obyčajných ľudí. Takých, ktorí sa do médii akosi nehodia.
Objavila som v ňom babky, ktoré stretnete v každom dedinskom obchode. Robotníkov, ktorí si skočili len po rožky a tresku. Nesmelé tínedžerky potajme namaľované na dámskej toalete, pretože im to zakázali rodičia. Mamičky ovešané deťmi a študentov zahĺbených do kníh. Úplne neobyčajne obyčajní ľudia.
Dedinský blázon, aj inteligent
Pri vychutnávaní doobedňajšej kávičky som prišla na to, že naozaj všetci máme svoje miesto pod slnkom. A že v skutočnosti je každému šuma-fuk, čo máte na sebe. Spomenula som si na ľudí vytŕčajúcich z davu. Dedinského blázna, ktorý každoročne ničil detské klzisko. Celou silou ťal sekerou do zamrznutého ľadu. Chcel, aby ho bolo viac, netušiac, že deťom kazí zábavu. No i on mal vôkol seba ľudí, ktorí ho ľúbili.
Ako aj Peter. Snažil sa na seba navliecť masku veľkého podnikateľa, hoci do mesta chodieval autobusom a ani po štyridsiatke sa nemienil odsťahovať od rodičov. Ani mojej alternatívnej učiteľke výtvarnej nechýbal milujúci človek. Robila to, čo cítila. Na hodiny chodila zásadne bez podprsenky, čím si vyslúžila dvojzmyselné komentáre od mojich pubertálnych spolužiakov.
Milujme (sa)
Našim životným cieľom by sa nemala stať túžba na niekoho sa podobať. Stať sa kópiou iného človeka? V tom predsa nespočíva autentický život. Preto sa osloboďme od šablón. Naučme sa žiť svoj život a zbavujme sa masiek, ktoré nám nesedia.
Zbytočne nás zväzujú a robia z nás to, čo nie sme. Sústreďme sa na veci, ktoré majú zmysel. A pestujme lásku. Veď ona je predsa tou najdôležitejšou esenciou, ktorá robí človeka človekom.
Zdieľať na