#Poznáš tie dokonalé fotky na sociálnych sieťach. Žiadna chybička krásy, biele zuby, žiarivé oči. Chcel by si mať aj ty takú, no bojíš sa, že nie si fotogenický? Projekt Jebatch ťa presvedčí o opaku. Jeho autor Tomáš Pospíchal dokazuje, že krásne fotky môže mať skutočne každý.
Prečo si sa rozhodol vytvoriť Projekt Jebatch? Ako vznikol?
Úplnou náhodou. V robote som si testoval nový roundflash a náhodou som cvakol kamaráta Paliho, ktorý zásadne dáva vždy ruku za hlavu. Fotke som nevenoval pozornosť a večer som mu ju poslal. On si ju dal na štvorec, čiernobielu, šupol si to ako profilovku na Facebook a začali mu naskakovať lajky. Úspech fotky ma nenechal chladným, tak sme sa rozhodli s kolegovcami, že ho vytrollujeme. Ďalší deň sme sa asi pätnásti nafotili úplne rovnako, s rukou za hlavou a večer presne o 23:00 sme tú jeho profilovku začali spamovať tými našimi s hashtagom #jebatch (lebo tak na fotkách vyzeráme). To spustilo ďalšiu, oveľa masívnejšiu lavínu lajkov a začalo sa to črtať.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Do karát mi zahralo, že spomínaný Pali sa ten rok ženil a mne napadlo, že by som týmto štýlom mohol nafotiť všetkých kolegov, bývalých kolegov aj českú pobočku a dať mu to ako svadobný darček. Výsledkom bola po troch mesiacoch driny fotokniha so 120 tvárami a plagát, na ktorom bola jeho úplne prvá fotka mozaikoidne vyskladaná so všetkých ostatných tvárí. Celé to vznikalo natajňáša a po odovzdaní som všetkým 120-im ľudom poslal ich fotky. Asi tak dve tretiny z nich si to dali ako profilovku s hashtagom #jebatch. A projekt bol na svete. Začali sa ozývať ľudia, pocvakal som kamarátov, na akciách, ktoré som fotil, som si odchytával obete sám. Po dvoch rokoch som mal asi 350 ľudí a kamarátka Peťka mi poradila nech tomu založím Instagram, že je škoda to cvakať do šuflíka. Tak a tu sme (úsmev).
Čo ťa viedlo k fotografii? Mal si k nej odmalička vzťah?
Trochu, nepriamo. Vizuálne veci ma lákali odmalička, veľa som kreslil, obdivoval kamerové kompozície vo filmoch. K fotografii som sa dostal až v neskoršom veku. Za maturitu som si kúpil za ťažké peniaze 3,2-megapixelový kompakt, ktorý mi vydržal 4 roky, kým som ho nerozflákal o dlážku. Vážne to začalo byť o 4 roky neskôr v roku 2009, kedy som si z prvých dvoch výplat kúpil svoju prvú zrkadlovku Nikon D90.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Myslíš si, že fotogenickosť sa dá naučiť? Máš nejaké tipy alebo triky, ktoré zaručene fungujú?
Toto je trochu tricky otázka, lebo vždy bude na druhej strane subjektívny názor, ktorý, ako všetci vieme, má každý človek inakší. Dá sa zvyknúť na fotenie, získať sebavedomie a to je potom z fotky cítiť. Praktických trikov je veľmi veľa. Ja mám dva univerzálne, ktoré pri tomto projekte používam vždy. Prvý je jemne prižmúriť oči. Confident look, chceš vyzerať, že sa chceš fotiť a nie ako vyplašené kura, ktorému idú vypadnúť oči, lebo ide na pekáč. Druhý, že pri fotení spredu treba jemne posunúť bradu dole a dopredu. Naozaj máličko. Áno, človek sa cíti retardovano, ale ten pohyb na fotke nevidno. Výsledkom je, že vystúpi (zadefinuje sa) sánka a stenší sa krk. Win – win. Následne je kopec ďalších trikov, ktoré už vyťahujem z rukáva individuálne podľa typu tváre, ktorú fotím.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Na tvojom Insta profile vidíme aj fotky Attilu Végha či Petry Vlhovej. Na ktorú fotografiu si najviac hrdý, respektíve sa ti s ňou spája nejaký silný príbeh?
Hrdý je asi silné slovo, všetky fotky mám rád, lebo je za nimi kopec roboty, niektoré viac, niektoré menej. Najradšej mám, samozrejme, tie, ktoré majú úspech medzi ľuďmi, potom fotky ľudí, ktorí sa mi fyzicky páčia, a špeciálne miesto majú tí, ktorí už medzi nami nie sú. Ja týmto projektom nerozprávam príbeh človeka, ide mi len o tvár, prvá signálna, ktorú sa snažím zachytiť čo najlepšie. Tomu je prispôsobená fototechnika, svetlo aj retuš.
Vtipné sú potom príbehy, ako som sa dostal k niektorým ľudom. Zuzana Kovačič Hanzelová sa pristavila cestou na toaletu. Fighteri Pirát Krištofič a Lucia Szabová majú fotky po vyhratých zápasoch v Oktagone. Monika Jaklová sa nechala cvaknúť, keď videla, že Gábor si nechce dať ruku za hlavu. K Dare Rolins som sa nedostal cez jej manažéra, lebo sa mu nepáčil názov projektu (smiech).
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Čaká ťa tento rok maturita? Uč sa s našim maturitným podcastom Schooltag!
Zdieľať na
Zdieľaní