#Zbyněk Hrábek pôsobí viac ako desať rokov ako dobrovoľník na Sumatre, kde riadi protipytliacke komando. Ide o dobrovoľníkov, ktorí zasahujú voči pytliakom loviacim rôzne zvieratá. Najohrozenejšou skupinou zvierat sú nosorožce, ale aj tigre, pričom najžiadanejším je tiger sumatriansky.
V rozhovore nám prezradil, či je o dobrovoľníctvo záujem, čo najviac pomáha voči pytliakom, čo ich čaká, keď ich chytia, či ako sa v priebehu desiatich rokov zmenila legislatíva týkajúca sa ochrany prírody na Sumatre.
Vaša organizácia si prešla rôznymi zmenami. Čo konkrétne sa zmenilo?
Pred dvoma rokmi sme stratili financovanie, momentálne sme limitovaní a nemôžeme si dovoliť financovať protipytliacke aktivity ako predtým. Aktuálne nemáme pravidelný zdroj financovania, môžu nás však podporiť obyčajní ľudia, ekoturizmus a dobrovoľníctvo. Toto všetko prispieva k tomu, aby sme mohli ako organizácia fungovať.
Zmenilo sa to, že všetky naše nové projekty nezávisia len od sponzorských darov, niektoré majú vlastný zdroj financovania na pokrytie operačného rozpočtu. Náš dobrovoľnícky program sa zmenil v tom, že je otvorený nielen pre Slovákov a Čechov, ale všetky národnosti z celého sveta. Rovnako je naša činnosť rozdelená na protipytliacke aktivity a opatrenia na ochranu prírody v rezervácii.
Akým konkrétnym aktivitám sa venujete?
Dobrovoľnícka činnosť je rozdelená na protipytliacke aktivity, pomoc a poznanie pralesa v rezervácii a rozvoj komunity. Hľadáme pytliacke pasce v lese a čistíme ich. Rovnako sa snažíme priamo ochraňovať aj tigra sumatrianskeho, ktorý je najohrozenejším poddruhom tigra na svete.
Aký je medzi ľuďmi záujem o dobrovoľnícke aktivity?
Záujem určite ubúda, a to celosvetovo a nielen v oblasti dobrovoľníckych aktivít týkajúcich sa pralesa. Klesol najmä po pandémii. Ľudia síce cestujú, ale dobrovoľníctvo nie je až také populárne. Pokiaľ sa ľudia vyberú do Indonézie, tak si pobyt chcú radšej užiť než pomáhať v pralese.
Dobrovoľníci vycestujú väčšinou na mesiac, z toho minimálne dva týždne pomáhajú v rezervácii a dva týždne môžu cestovať po krajine. Nie každý si však môže dovoliť stráviť v nejakej krajine celý mesiac. Snažíme sa dobrovoľníkom vyhovieť a prispôsobiť program podľa možností.
Čo to znamená?
Pri dlhodobom programe si dobrovoľník vyberá dané aktivity, ktorým sa bude venovať. Pri krátkodobom programe to tak nefunguje, snažíme sa ho nastaviť tak, aby si dobrovoľníci prešli všetkými aktivitami. Prvý týždeň je to pomoc a poznanie pralesa, druhý týždeň hľadanie a zber pytliackych pascí, ako aj pomoc s rozvojom komunity
O ktoré aktivity je najväčší záujem?
Rozhodne to nie je výuka angličtiny, keďže tú vykonávajú priamo pedagógovia či lektori. Viac-menej sú obľúbené aktivity v pralese, vyhľadávanie pascí, ale aj pomoc komunite. Je to rôznorodé.
Čo najviac pomáha voči pytliakom?
Za pár rokov sa nám osvedčilo, že samotná prítomnosť dobrovoľníkov veľmi pomáha vyriešiť situáciu týkajúcu sa ochrany prírody. Vytvárajú totiž nátlak na komunitu, ktorá v týchto oblastiach žije, aby sa aj ona zapájala do ochrany prírody – niektorí z nich napríklad inštalujú pasce na prasatá, hoci nevedia, že tým ubližujú tigrom.
Dobrovoľníci hľadajú a ničia tieto pasce, čím komplikujú pytliakom lov a tí postupne strácajú záujem ďalej loviť, pretože kupujú materiál a venujú čas i peniaze bez výsledkov… Je to taká hra na preťahovanie a kto to prvý vzdá.
Začnú sa venovať inej činnosti?
Áno, radšej napríklad začnú pestovať plodiny na plantážach, ktoré predtým spravovali. Pytliarstvo majú viac-menej ako privyrobenie, nie sú od neho závislí. Avšak, na plantážach nezarobia veľa, čo je asi najväčší problém. Niektorí sa v priebehu covidu preorientovali na zber a predaj kvetín ako náhradné privyrobenie.
Preto je riešením pre týchto ľudí poskytnúť im novú prácu. Aj náš protipytliacky tím, ktorý momentálne nefunguje kvôli nedostatku financií, bol zložený z bývalých pytliakov, ktorým sme poskytli prácu.
Ako?
Na zvieratá sa nepozerajú ako na zisk, skôr sa ich snažia chrániť. Podobný vplyv má aj ekoturizmus.
Pytliaci teda väčšinou nepatria do nejakej organizovanej skupiny, sú to skôr obyčajní ľudia?
Rozdelil by som to, asi 80 % percent tvoria obyčajní ľudia, ktorí si chcú prilepšiť. Týchto ľudí ľahko presvedčíme o tom, aby sa prestali venovať pytliactvu. Zvyšných 20 % tvoria organizovaní zločinci, títo pytliaci sa špecializujú na tigre, zoborožce, slony či iné druhy chránených zvierat. Táto skupina je napojená na mafiu, takže s nimi je bojovať oveľa ťažšie. Raz sa nám podarilo zastaviť takúto skupinu organizovaných pytliakov a odvtedy máme od nich pokoj.
Čo pytliakov čakalo, keď ste ich objavili?
S nimi sa nedohovoríme. Ide o bývalých väzňov, ktorí premýšľajú úplne inak. Všetko riešime s políciou a štátnou správou Národného parku. Títo pytliaci sú ozbrojení, pričom my podobné zbrane nemáme. Stalo sa nám to však iba raz. Väčšinou majú takú stratégiu, že niekoľko dní kempujú a hľadajú zvieratá, ktoré by ulovili. Preto sme našli ich kemp. Tam však bol iba jeden pytliak, ktorý utiekol.
Avšak, všetko vybavenie sme im zabavili a ohlásili prípad. K žiadnej konfrontácii nedošlo, ale keďže sme im všetko zobrali, tak sme zastavili ich činnosť a zábery z kamier sme poskytli polícii. Tá ich už zachytila. Dobrovoľníci sa so záťahom obyčajne nestretnú. Vtedy to bola výnimočná náhoda.
Snažíte sa pytliakov odhaliť najmä vďaka fotopascám. V čom sú najužitočnejšie?
Sú skvelým pomocníkom pri monitorovaní pytliackych aktivít a získavaní dôkazov. Pytliaci ich ničia, ale my sme tomu zabránili tak, že sme nainštalovali tajné kamery, tzv. security, ktoré zachytia zlodejov fotopascí. Museli sme si to zabezpečiť všetko sami, nepomohla nám ani správa národného parku.
Stretli ste sa s neochotou z ich strany?
Áno, ak by boli ochotní a fungovali tak, ako majú, tak by sa tu nemuseli angažovať neziskové organizácie podobné tej našej. Všetko sa však vyvíja, my sa snažíme ochranu zorganizovať tak, aby to fungovalo. Celkovo však ochrana prírody v Indonézii funguje najmä vďaka dobrovoľníckym organizáciám, nie vďaka vláde. Je síce pravda, že sprísnili niektoré zákony ohľadom pytliactva, ale ich vymožiteľnosť je oveľa náročnejšia.
Dobrovoľníctvu na Sumatre sa venujete od roku 2015. Ako sa tu v priebehu desiatich rokov zmenila legislatíva týkajúca sa ochrany prírody?
Indonézia má celkom dobre postavenú legislatívu ohľadom ochrany prírody, avšak najproblematickejšie a najkomplikovanejšie je vymáhanie týchto zákonov v prípade porušenia ochrany prírody. Štátne orgány nemajú dostatočnú motiváciu k vymáhaniu. Na porovnanie, v Thajsku sú zákony týkajúce sa ochrany prírody o dosť prísnejšie. Pokiaľ v Thajsku vstúpite ako pytliak do národného parku, tak policajti v danom parku majú povolenie strieľať.
Pytliaci sa však prispôsobili tejto ofenzíve a tiež sú ozbrojení. Sprísnenie zákonov je na jednej strane pozitívne, na druhej strane vzniká o dosť silnejšia reakcia zo strany pytliakov. Preto si nie som istý, či je na niečo podobné Indonézia pripravená. Celkovo tu neradi riešia konflikty týkajúce sa násilia. Väzenie berú až ako poslednú možnosť a snažia sa mu vyhnúť.
Myslíte si teda, že pokiaľ by dobrovoľníci pritlačili na zlepšenie legislatívy, tak by to mohlo byť kontraproduktívne?
Existujú tu organizácie, ktoré dlhodobo tlačia na sprísnenie zákonov, ale je ťažké presadiť niečo hneď. Organizovaný zločin je totiž rozsiahly, takže neziskovky mu nemôžu konkurovať samy bez verejného ohlasu.
Monitorujte rôzne druhy zvierat, tigre, slony, nosorožce a orangutany sumatrianske, ako aj malajské medvede. Ktoré z týchto druhov sú najviac ohrozené?
Najviac sú ohrozené nosorožce, tých je na Sumatre asi 40 alebo 50. Je veľmi ťažké, najmä z dôvodu nízkej populácie, dosiahnuť rozsiahlejšie rozmnoženie. Navyše, väčšinou nie sú kompatibilné, nechcú sa len tak s hocikým párovať.
Potom sú to tigre, ktorých je asi 600 kusov na celej Sumatre. V národnom parku, kde pôsobíme my, sa týmto tigrom darí, naposledy som zaznamenal asi šesť mláďat týchto tigrov za desať rokov. Čiže stále existuje možnosť, že sa populácia týchto tigrov obnoví. Chýba im však priestor, ktorého ubúda. Potom sú to orangutany, ktorých je asi 36-tisíc, naposledy našli jeden poddruh Orangutan Tapanuli, z ktorého je asi posledných 800 kusov.
Nosorožce sú, tipujem, najviac ohrozené kvôli pytliackym aktivitám.
Áno, zo začiatku to tak bolo, avšak ani tí pytliaci sa k nim nedostanú, pretože je veľmi ťažké nejakého nosorožca vôbec nájsť. Dokonca aj správa národného parku má k dispozícii len zopár záberov týchto nosorožcov. Vyskytujú sa hlboko v pralese, kde sa človek horko-ťažko dostane. Preto ich pytliaci veľmi nevyhľadávajú.
Dokonca ani ja som nikdy žiadneho nosorožca nespozoroval, raz som našiel stopy, avšak neskôr sme zistili, že išlo o tapíra, ktorý má podobné stopy s nosorožcom. V národnom parku na Severnej Sumatre ich špeciálne ochraňujú, ide však o tajný program, kde sa bežný človek nedostane.
Takže sa do takéhoto programu nedostane žiadny dobrovoľník?
Nie. Existuje však jeden program na juhu Sumatry, kde sa snažia obnoviť populáciu nosorožcov, nie som však veľmi informovaný o tom, akým spôsobom funguje. Existuje tu však jedna záchranná stanica pre tigre sumatrianske, ktorej sa podarilo vychovať dvoch tigrov v zajatí, ktorých nakoniec vypustili naspäť do divočiny. Zranená tigrica porodila dve mláďatá, ktoré vychovali dobrovoľníci.
Zhodou okolností vďaka pytliackym pasciam, kde sa ocitla práve táto divoká tigrica. Zachránili ju a postarali sa o ňu v záchrannej stanici, kde sa im ju podarilo aj rozmnožiť. Tam im dávajú divoké zvieratá, aby sa mláďatá učili loviť.
Pre zviera musí byť celkom náročné zvyknúť si na divokú prírodu, monitorujú ho dobrovoľníci aj po tom, ako ho vypustia?
Áno, majú špeciálne obojky s GPS signálom, vďaka ktorému sledujú ich pohyb. Táto fáza vypúšťania tu však nefunguje stopercentne, tigre totiž vypúšťajú na začiatku divočiny, kde môže naraziť ešte na ľudí. Ak je tiger traumatizovaný z ľudí, tak sa podľa toho bude chovať aj v divočine. Pokiaľ teda narazí na človeka, napríklad na plantážach, tak ho bude chcieť loviť – zaženie nebezpečie tým, že ho zabije.
Dá sa tomu predísť tak, že sa budú vypúšťať hlboko do pralesa. Avšak, chýba tu špeciálny program na určenie miest, kde ich vypúšťať, ktorý je veľmi nákladný.
Stretli ste sa s takýmito prípadmi zranení u zvierat?
Áno, raz sme našli zranenú opicu, konkrétne makaka dlhochvostého, ktorý sa s niekým pobil a bol dosť dohryzený. Mal rôzne infekcie, tak sme mu chceli vyčistiť rany v dedine. Našťastie s nami bola dobrovoľníčka, ktorá robila zdravotnú sestru a ujala sa ho. Snažila sa mu pomôcť, vyčistila mu rany a dala mu antibiotiká. Okrem toho sme našli len pár ďalších zvierat, ktoré potrebovali pomoc.
Máte v programe podmienku, že minimálne jeden z dobrovoľníkov musí mať skúsenosť s ošetrovaním zvierat?
Nie, toto veľakrát ani nie je možné zabezpečiť. Raz sme našli zraneného orla, ale doviezli sme ho do rehabilitačných staníc, ktoré takýmto zvieratám pomáhajú. Naši dobrovoľníci nemajú žiadne limity týkajúce sa skúseností, my sa skôr im snažíme sprostredkovať tieto znalosti, aby prales poznali a aby ho chránili. Vďaka nám spoznávajú prales aj inak ako z filmov či turistických atrakcií a zároveň pomôžu jeho obnove.
Akým spôsobom tento program financujete, môžu vás ľudia nejako podporiť?
Posielanie financií je trochu obmedzené, preto sa snažíme otvoriť zbierky na určité programy. Dobrovoľné programy si každý záujemca hradí sám. Všetko, čo si zaplatí, pokryje jeho náklady. Organizácia mu program nehradí, vychádza to okolo 370 eur na dva týždne. Keď to porovnám s ostatnými dobrovoľníckymi organizáciami, tak tam väčšinou platia okolo 70 eur denne, u nás je to asi 30 eur denne.
Z ktorých krajín máte najviac dobrovoľníkov?
Väčšinou z Nemecka, Kanady, Francúzska a Veľkej Británie. Ale je to rôzne. Dôvodom je to, že portál, cez ktorý máme registrovaný dobrovoľnícky program, je práve nemecký.
Akým spôsobom vás môžu potenciálni dobrovoľníci kontaktovať?
Cez sociálne siete – Rainforest Forever na Instagrame, rovnako aj cez webovú stránku, ktorú máme priamo na Instagrame – Rainforest Forever. Takisto aj cez email info.yhua@gmail.com či WhatApp (+62 812 6426 3980).
Dobrovoľníctvu na Sumatre sa venujete od roku 2015. Ak by ste mali spomenúť tri najdôležitejšie poznatky, ktoré ste sa za tých 10 rokov naučili, čo by ste povedali?
Nedá sa na to jednoznačne odpovedať, v Indonézii sa toho naučíte skutočne veľa. Získate iný pohľad na svet, schopnosť prežiť v divokej prírode. Dobrovoľníctvo ma však najviac posunulo v sebapoznaní a sebarozvoji, podobne ako v poznávaní ľudí a osobností. Je totiž veľmi závislé na práci s ľuďmi.
Najdôležitejšia je spolupráca s komunitami, čo sa snažíme docieliť novými programami. Biznis s palmou olejnou sa rozrastá kvôli ľuďom, tieto komunity nemajú rozhľad a nepoznajú iné možnosti obživy. Keď im však ponúkneme nové možnosti práce, tak palmu olejnú prestanú sadiť a predávať. Momentálne spúšťame programy týkajúce sa udržateľného poľnohospodárstva. Chceme im ponúknuť výsadbu iných plodín, ktoré im prinesú väčší profit a nebudú musieť chodiť hlboko do pralesa a rúbať stromy.
Čiže chcete pytliakom poskytnúť ďalšie možnosti práce, aby sa tejto aktivite nevenovali?
Áno, to s tým súvisí, preto spolupracujeme s farmármi, ktorí tiež pracujú na protipytliackych aktivitách a sú vzdelaní. Často si začnú strážiť svoje pozemky sami a nedopustia, aby tam pytliaci lovili. Jednoducho, chceme týchto ľudí zapojiť do aktivít týkajúcich sa ochrany prírody.
Zároveň farmári, ktorí si finančne prilepšovali práve pytliackymi aktivitami, ich už nebudú musieť vykonávať, pretože budú dostatočne zaplatení z farmárskej práce. Nehovoriac o tom, že pytliactvo je pre nich únavné, takže ak ich dobre zaplatíme, tak s ním skončia.
Myslíte si, že tieto aktivity zabezpečia nulový výskyt pytliackych aktivít povedzme o desať rokov?
Určite si myslím, že áno. Za tú dobu, počas ktorej tu pôsobím, pytliackych aktivít veľmi ubudlo. Keď to mám porovnať, tak je ich o 90 % menej ako na začiatku. Podotýkam však, že sa to týka iba nášho regiónu, kde pôsobíme, o miere výskytu pytliakov v iných regiónoch nemám informácie. Všetko je to však o angažovanosti organizácií na ochranu prírody.
Ak by teda došlo k nulovému výskytu pytliackych aktivít na severe Sumatry, kde pôsobíte, rozmýšľali ste nad tým, že by ste sa presunuli inam?
To je možné. Plánujeme sa napríklad presunúť aj do provincie Ače-hu, kde už budujeme nejakú komunitu. Moji priatelia tu po našom vzore vybudovali tisíc hektárov chráneného lesa. Niekoľko miestnych ľudí poskytlo svoje súkromné pozemky na obnovu lesa, normálne ich zaregistrovali na ministerstve životného prostredia, z vlastnej iniciatívy. Takže to funguje.
Ktoré problémy okrem biznisu s palmou olejnou a pytliackych aktivít ešte ohrozujú prírodu na Sumatre?
Taktiež sa zameriavame na plastový odpad, ktorý sa snažíme riešiť recyklačným skladom. Spolupracujeme s miestnymi obyvateľmi, ktorí sami triedia odpad a donesú ho k nám, za čo dostanú finančnú odmenu. Tento odpad sa recykluje na stavebný materiál, ako napríklad dlažobné kocky a tehly. Avšak, tento projekt zatiaľ nemá financovanie a hľadáme preň sponzora.
Akým spôsobom funguje spracovanie?
V stroji s filtrom plasty roztavíme, vďaka čomu získame tekutú hmotu podobnú asfaltu. Tú zmiešame s pieskom, ktorú dáme do nejakej formy a vznikne z toho tehla alebo dlažobná kocka. Má oveľa lepšiu kvalitu ako tá z cementu. V tomto vidím budúcnosť, vďaka transformácií plastov na stavebný materiál môžu vzniknúť napríklad cesty alebo domy, takže ľudia aj príroda veľmi získajú. Toto by som chcel v budúcnosti ešte rozbehnúť.
Vráťme sa ešte k palme olejnej, ako sa zmenil biznis s touto plodinou v priebehu rokov?
Stále narastá. Skoro až 50 % palmy olejnej na Sumatre pestujú miestni pestovatelia, nie korporáty. Z 18 miliónov hektárov polí palmy olejnej v Indonézii tvorí 9 miliónov hektárov, ktoré môžeme pretransformovať na niečo iné, udržateľnejšie, napríklad na pralesy.
V nasledujúcich rokoch sa pokúsite teda opäť presvedčiť ľudí, aby sa venovali inej činnosti, ako pestovaniu palmy olejnej?
Určite áno. Palma olejná je veľmi nevýhodná z finančného hľadiska. Pestovateľ má z jedného hektáru 35 miliónov indonézskych rupií ročne, čo v hrubom zisku predstavuje asi dvetisíc eur ročne. Akákoľvek iná plodina je štyri až päťkrát výnosnejšia. O to potrebujú menej hektárov pozemku. Aby vás uživila palma olejná, potrebujete jej asi päť alebo desať hektárov. Ak si vypestujete inú plodinu na dvoch hektároch pôdy, je to ziskovo presne to isté.
Prečo sa biznis s palmou olejnou rozrastá, keď je tak finančne nevýhodný?
Najmä kvôli podmienkam pre miestnych pestovateľov. Palmu nemusíte až tak hnojiť, takže sa o ňu nemusia natoľko starať. Každé tri mesiace palma plodí, vďaka čomu majú pestovatelia stabilnejší príjem za pomerne krátku dobu a nemusia čakať ako napríklad pri ovocí. Rovnako je tu dobre zabezpečený marketing palmy olejnej, teda sa nemusia starať o jej vývoz. Len k nim príde agent, ktorý ju prevezme a predá v dedine.
Akým spôsobom vstupujú do biznisu s palmou olejnou veľké firmy?
Tie sa rozrástli, nakúpili si mnohé pozemky s palmou olejnou, ale vybudovali tu nejaké zázemie. Oni vykupujú plody od miestnych pestovateľov, pričom tento reťazec je strašne dlhý, takže pestovatelia dostanú minimálny plat, avšak oveľa jednoduchším spôsobom.
Ak sa miestny pestovateľ rozhodne pestovať tabak, tak je to drahé a musí sa oň nielen starať, ale aj nájsť odbyt. Miestni nevedia zohnať zákazníkov, preto je pre nich oveľa jednoduchšie zarobiť, ak majú zázemie od týchto veľkých firiem. Predtým to bol kaučuk, teraz to je palma olejná. My sa však snažíme palmu nahradiť polykultúrnymi poľami okolo dedín a vytvoriť tak iný trh.
Zdieľať na