#Bianka Francistyová je najväčšou odborníčkou juhokórejských seriálov a filmov na Slovensku. Denná doktorandka masmediálnej komunikácie na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave skúma v rámci svojho štúdia práve kórejské seriály.
Počas výskumu publikovala rôzne štúdie doma aj v zahraničí a podieľala sa výskume juhokórejských produktov, najmä filmov či seriálov v spolupráci s Maďarskom, Rumunskom, Poľskom, ale najmä s Južnou Kóreou. Taktiež pracuje na výskume juhokórejských obsahov aj na svojej fakulte. Kórejské filmy a seriály sleduje už 15 rokov.
V rámci výskumu kórejských kultúrnych produktov spolupracuješ aj so zahraničnými vedcami najmä z Maďarska, Poľska, Rumunska a Južnej Kórey. Prezradíš nám o tejto spolupráci viac?
Vo viacerých krajinách Európskej únie, ale aj v ďalších zemepisných šírkach sme skúmali fanúšikovstvo kórejských kultúrnych produktov, teda hallyu, tiež známu ako popularitu kórejských produktov mimo Južnej Kórey vo všeobecnosti.
Fanúšikovia z týchto krajín veľmi radi kupujú akékoľvek produkty z Južnej Kórey, avšak najmä využívajú streamovacie platformy na sledovanie obsahov, počúvajú K-pop a radi medzi sebou komunikujú cez rôzne sociálne médiá. Tiež sme skúmali aj K-drámy, podľa čoho si ich diváci vyberajú a či vôbec tieto seriály prispeli k výberu inej východnej produkcie. Ľudia po vzhliadnutí kórejských seriálov mnohokrát začnú pozerať čínsku či japonskú produkciu.
Prečo podľa teba Európania siahajú po ázijskej produkcii?
Mnohým divákom sa páčia práve ázijské filmy či seriály, pretože ponúkajú iný pohľad. Ľudia sú už unavení z toho, že v prvej epizóde západnej produkcie vidia hneď explicitnú sexuálnu scénu. Niečo také v kórejských alebo čínskych seriáloch nie je vôbec bežné.
Avšak, japonské seriály práveže ukazujú prvý bozk či iný intímny pomer už v prvej epizóde. V tomto sú kórejské seriály špecifické, pretože zachovávajú svoju tradičnosť, ktorá sa prejavuje zdržanlivosťou.
Oproti slovenskej produkcii sa vzťahy v kórejských seriáloch vyvíjajú až príliš pomaly, väčšinou sa napríklad hlavní hrdinovia pobozkajú až v polovici. Slovenské seriály majú rýchlejší spád, gestá lásky či intímny pomer hrdinovia často zažijú už v prvých epizódach. Prečo to v kórejskej produkcii trvá dlhšie?
Východná produkcia sa snaží divákovi ponúknuť najskôr vývin romantického vzťahu, západ predstaví vzťah už v prvej epizóde a nasledujú nejaké prekážky lásky. V kórejských seriáloch zobrazujú obdobie pred vzťahom a vývoj samotného vzťahu, preto bozk neprichádza už v prvej či druhej epizóde, vzťah sa totiž vyvíja postupne. Zobrazujú city či náhodné stretnutia. Predsa, pre mnohých nie je prirodzené sa ísť bozkávať s človekom, ktorého vidia po prvýkrát.
Pôvodne som si myslela, že vývoj lásky trvá dlhšie a sexuálne scény až tak neukazujú, pretože ide o obmedzenie na základe veku, takže to neplatí?
V Kórei sa seriály, kde sú nejaké väčšie intímne scény, púšťajú až okolo deviatej večer a nie sú určené pre mladšie publikum. Nezáleží teda na veku, ale skôr na čase, keď vysielajú seriál. Vekovo sú všetky seriály vysielané vo večernom prime-time prístupné až od 15 rokov.
Vôbec, seriály s nejakým náznakom intimity vysielajú až po desiatej, jedenástej večer – napríklad už len to, keď si žena alebo muž vyzlečú tričko, môže zmeniť kategóriu vekového zaradenia z 15 na 19 rokov. Je to z dôvodu morálneho rozpoloženia publík.
Prečo to teda v kórejskej produkcii nefunguje, keď v americkej, ale aj slovenskej produkcii urýchlia vývoj vzťahu a hlavní hrdinovia sa na seba vrhnú už v druhej epizóde?
Slovenské seriály ukazujú síce skorý začiatok vzťahu, ale veľmi dlho sa tento vzťah vyvíja, pričom seriál má niekoľko sezón. Kórejské seriály majú jasne stanovený špecifický počet epizód – 12, 16, 20 alebo 24. Tieto sú najpopulárnejšie.
Samozrejme, sú aj také typické juhokórejské telenovely, ktoré majú obrovský počet epizód, ale v zahraničí nie sú až také populárne. Kórejské seriály majú pomerne jasne zadefinované, v ktorých epizódach sa zoznámia, nastolia vzťah, kedy si vyznajú lásku a kedy budú prechádzať nejakými prekážkami.
Seriál XO Kitty je síce juhokórejský, avšak badáme tam mnoho prvkov zo západnej produkcie. Čím sa teda líši od klasickej juhokórejskej produkcie?
XO Kitty nesleduje štvoraktovú štruktúru, ktorá je typická pre juhokórejské seriály, ale má klišé prvky juhokórejských seriálov, pretože tento seriál sa snaží poukázať na to, že sa dej odohráva v Kórei. Má však iný počet epizód ako štandardné kórejské seriály a aj dej je zrýchlený – podobný typickým, západným tínedžerským seriálom, hoci je tu trochu menej sexuality.
V seriáli XO Kitty sme mohli vidieť vystúpenia, tanec aj spev, je aj toto znakom západnej produkcie?
Nemyslím si, podľa mňa chceli iba prilákať fanúšikov K-popu. Juhokórejské fanúšikovské základne veľmi rady vidia v západných filmoch a seriáloch juhokórejských hercov, spevákov, ale aj produkty. Podľa mňa išlo čisto iba o marketingový ťah, pretože chceli prilákať ľudí ku K-popu, prípadne stavať na jeho popularite a tým „ukazovať“, že dej sa odohráva v Kórei. Podobné vystúpenia majú totiž Kórejčania na školách, v rámci festivalov.
Podľa teba sú hlavné postavy v kórejských drámach z dlhodobého hľadiska stereotypne zobrazované. O aké najväčšie stereotypy ide?
Typický hlavný hrdina je úspešný, bohatý, zdedí veľký majetok a zvyčajne je v zozname top najbohatších ľudí, vždy je fyzicky pekný, ale napriek tomu, že je dokonalý, tak má nejaký nedostatok. Diváci si málokedy dokážu vytvoriť vzťah s dokonalou postavou, pretože na ňu nemajú prepojenie, preto tento nedostatok robí z hlavného hrdinu obyčajného človeka.
Napríklad, trauma z minulosti, narodenie z nemanželského pomeru a podobne, niečo, čo jeho charakter kazí. To ho robí zraniteľným a doslova ho „poľudšťuje“.
Hlavná hrdinka je milá, dobrá, usilovná a pracovitá, ale nie je typickou bohyňou. Je pekná, ale nie typicky krásna žena, ktorú poznáme my na západe. Zároveň odmieta lásku a vždy pochádza z nižšej vrstvy ako hlavný hrdina. Aj keď si myslí, že nepotrebuje muža na to, aby ju zabezpečil, vždy sa s ním dá dokopy a nevedome tak zlepší svoj status. Ide o takú Popolušku, ktorú pozná aj západná produkcia.
Veľkým stereotypom je aj to, že sa u hlavnej hrdinky vždy objaví motív slečny v núdzi – musí byť stále zachránená hlavným hrdinom. Napríklad, hlavná hrdinka v seriáli Strong Girl Bong-soon má nadľudskú silu a magické schopnosti, ktoré raz stratí, aby ju mohol zachrániť hlavný hrdina, teda muž. Toto sa dialo v každom seriáli, ale dnes už môžeme pozorovať aj zmeny v týchto postavách.
Ako sa teda zmenila kórejská produkcia v priebehu rokov?
Napríklad, máme silnú, úspešnú hlavnú hrdinku, ktorá nepotrebuje pre svoje šťastie muža a chudobného hlavného hrdinu, ktorý je pre ženu ochotný urobiť čokoľvek, napríklad v seriáli Queen of Tears. Do roku 2018 to takto nebolo. Ženy už nie sú zobrazované ako slabé, napríklad v seriáloch 25, 21 či The Glory sú silné hrdinky, ktoré buď nepotrebujú muža, alebo sa dokážu o seba postarať samy. Už nie sú závislé od lásky hlavného hrdinu, ktorý bojoval s vlastnou traumou.
Ľudia očakávajú šťastný koniec, ten ale nie je realitou. Keď prišla zmena, tak si diváci uvedomili, že kórejské seriály začali viac reflektovať realitu Južnej Kórey.
Diváci z iných krajín si na základe predošlého naratívu juhokórejských seriálov vytvorili idealistické predstavy, pretože bola Južná Kórea opisovaná ako idylické miesto. Myslia si, že sa do Južnej Kórey odsťahujú, nájdu si tam partnera alebo partnerku a budú žiť spolu šťastne až do smrti. Mnohí zostávajú sklamaní, keď zistia, že po uliciach nechodia ľudia s tvárami herečiek a hercov.
Juhokórejská produkcia sa na západe dostala viac do pozornosti aj vďaka Squid Game, ktorý sa stal totálnym hitom Netflixu. Došlo po vydaní tohto seriálu k nejakým zmenám? Začali napríklad Juhokórejčania točiť viac seriálov s podobnou tematikou, alebo ako sa vyvíjal podobný žáner?
Squid Game je tvorený podľa zásad Netflixu, je akčný, temný, reflektuje celospoločenské problémy, preto si myslím, že poukazuje na zmenu v juhokórejskom televíznom priemysle. Poukazuje na globalizáciu juhokórejskej produkcie a tieto produkty sa vo výsledku dostávajú čoraz viac na iné streamovacie platformy, kde dokážu zaujať zahraničné publiká.
Squid Game upútal samotným obsahom a vyšiel v dobe, keď ľudia boli unavení či znudení z ničnerobenia počas korony. Seriál im ponúkol možnosť stotožniť sa s postavami, utiecť im od ich reality, ale tiež ukázať, že to, čo zažívajú, nie je tak zlé ako v Squid Game.
Dovtedy existovalo minimum seriálov s takýmto podtónom, ktoré však nemali obrovský úspech, a preto možno konštatovať, že Squid Game mal výborné načasovanie. Scenárista a režisér seriálu presviedčal rôzne produkcie 10 rokov, kým ho prijali, avšak až Netflix pomerne pružne reagoval na aktualitu a emocionálne rozpoloženiu publík a dopomohol k jeho existencii.
Ako sa však zmenili nálady samotných publík, tak sa Squid Game stal meniacim trendom mediálnej produkcie. Ľudí viac začali zaujímať presne takéto hry, nielen v rámci juhokórejskej produkcie. Chytili sa toho aj iní tvorcovia, napríklad MrBeast, ktorý začal točiť videá na tento štýl, alebo vznikajú rôzne reality šou s týmto námetom.
Prečo sa my ako diváci radi pozeráme na ľudské utrpenie a smrť, ktoré vidíme v takejto produkcii?
Ľudia sú v prvom rade morbídne zvedaví a v mnohých prípadoch sa vyžívajú v nešťastí ostatných, pretože vďaka nemu si uvedomia, že sami nie sú na tom najhoršie. Navyše, spôsob podania tohto nešťastia v médiách nás čoraz viac nabáda k tomu, aby sme podobný obsah sledovali ešte viac.
Je to spôsobené tým, že sa smrť v médiách normalizuje, prostredníctvom spôsobu spracovania a diváci sú voči nej znecitlivovaní. Rovnako je to aj s našou fascináciou námetmi z oblasti true crime. Samotná smrť je pre nás fascinujúca a chceme si ju vedieť vysvetliť. Zo psychologického hľadiska sa ľudia zaujímajú o niečo, čo nie je pre nich veľmi známe, čím je aj smrť.
Aký máš názor na Squid Game, je podľa teba jedným z najlepších seriálov Netflixu, ako to hovorili hodnotenia?
Nie, ale každému sa páči niečo iné. Myslím si, že na Netflixe sú oveľa lepšie seriály. Je iba jedným z najsledovanejších seriálov a je dôkazom toho, že divákom nezáleží na jazyku seriálu či rase hercov, pokiaľ ide o dobré spracovanie alebo obsah. Squid Game podľa mňa škatuľkuje Južnú Kóreu a poukazuje iba na negatíva jej kultúry.
Južná Kórea má krásne tradičné kultúrne prvky, ktoré sú v seriáli opomenuté. Zameriava sa skôr na kapitalizmus, ktorý tu veľmi kritizujú, pričom Kórea je prostredím, kde sa prelína kapitalizmus spolu s konfucianizmom, teda učením rešpektu k tradíciám. V Squid Game však tento rešpekt úplne odchádza a až na konci prvej sezóny si hlavný výherca uvedomí, že nie je ochotný zabíjať pre peniaze a radšej by si vážil ľudské životy.
Ostatné seriály, ako napríklad Guardian: The Great and Lonely God či Queen of Tears poukazujú na harmóniu medzi konfucianizmom a kapitalizmom. Preto radšej preferujem tie seriály, ktoré neukazujú extrémne negativistickú črtu, ale obsahujú aj pozitívne aspekty Južnej Kórey.
Samozrejme, napríklad seriál The Glory tiež obsahuje negatívny aspekt, ale je to inak spracované. Kebyže som Juhokórejčanka a chcem cudzincom ukázať, aká je Kórea krásna krajina, tak im asi nepustím Squid Game. Ani samotní Juhokórejčania nedali Squid Game až také pozitívne hodnotenia, hoci priznávajú, že motívy sú veľmi aktuálne.
Prečo je o Squid Game taký veľký záujem aj na Slovensku, keďže juhokórejská kultúra nám je oveľa vzdialenejšia?
V USA mal Squid Game neuveriteľný hype a tento seriál bol veľmi populárny podľa štatistík Netflixu. Najskôr sa o Squid Game muselo rozprávať na západe, aby si tento seriál všimli aj Slováci. Nerozhodli sme sa totiž, že si ideme pozrieť seriál z východnej produkcie, najskôr sme si všimli jeho vplyv v Amerike, pretože preferujeme produkty aj trendy zo západu.
Je jedno, že nejaký trend vznikol na východe, my ho preberáme až vtedy, keď sa spopularizuje na západe. Keďže Squid Game získal obrovskú popularitu na západe, tak aj my sme mu dali šancu. Nikto by si to len tak na Slovensku nepozrel, ak by tento seriál nemal dobré hodnotenia.
Ak by si teda mala vybrať tri najlepšie seriály z juhokórejskej produkcie, ktoré by to boli?
Je to subjektívne, ale pre mňa to je Guardian: The Lonely and Great God, Lovely Runner a Descendants of the Sun. Som romantická duša, ale obľúbila som si napríklad aj The Glory.
V The Glory sa hlavná hrdinka chce pomstiť ľuďom, ktorí ju kedysi šikanovali. Šikana je v juhokórejských seriáloch zobrazená úplne bežne, prečo?
Ide o každodennú súčasť ich života. Dôvody pre šikanu sú rôzne – od tých, kde sa agresori snažia vybiť si svoju zlosť, až po tie, kde ide o spoločenské postavenie alebo, ako to je pre Kóreu príznačné, ide o súťaživosť vychádzajúcu z ich vzdelávania či hľadania si dobrej práce. Samozrejme, to šikanu neospravedlňuje, ale ukazuje súčasné rozpoloženie Južnej Kórey.
Hoci sú motívy šikany absolútne irelevantné, pretože sú odsúdeniahodné, ak by sme sa pozreli na typy šikany v Kórei, vidíme, že asi 40 % opýtaných bolo verbálne šikanovaných, 15 % fyzicky, 6 % sexuálne. Výskum bol postavený na odpovedi viac ako štyroch miliónov študentov, a teda môžeme povedať, že je to vážny problém juhokórejskej spoločnosti.
Preto ju tvorcovia zakomponujú aj do seriálov. Ide o realitu spoločnosti. Napriek tomu, že sa tematika objavuje nielen v televíznej, ale aj filmovej produkcii, spravodajská medializácia prípadov nie je taká častá. Seriálová produkcia zakomponuje prvok šikany, aby sa poukázalo na problém, ktorý v krajine majú, ale akékoľvek zdôraznené riešenie šikany nie je ostrým vyhradením sa, či odsúdením.
Úspech The Glory vyšiel z toho, že prvýkrát vidíme intenzívne ohradenie sa voči šikane a pomstu naviazanú na ňu. Diváci sa tak mohli stelesniť s hlavnou hrdinkou a pomstiť sa svojim agresorom, aj keď len pomyselne cez mediálnu produkciu.
Aké najväčšie rozdiely vidíš medzi kórejskými a slovenskými seriálmi?
Kórejská seriálová produkcia má typickú štvoraktovú štruktúru, a v jednotlivých častiach sú dejové míľniky fixne stanovené. Každá z častí má svoje charakterové črty, ktoré režisér napĺňa. Slovenské seriály sú typickými mydlovými operami, miernejšími verziami telenoviel.
Prienik medzi slovenskými seriálmi a kórejskými mini-seriálmi, ktoré skúmam, pravdepodobne nie je taký viditeľný, aby som ho spomenula. Ale existujú aj iné formáty kórejských seriálov, ktoré majú so slovenskými seriálmi podobné črty. Nejde však o to, že by existovalo prepojenie slovenskej a kórejskej produkcie, ale skôr o žánrovosť týchto typov seriálových produkcií. Aj žáner telenovely bude mať vždy prvky telenovely, či je vytvorený v Latinskej Amerike alebo v Turecku. Nejde o to, kde je vytvorený, ale o prvky, ktoré obsahuje.
Naša slovenská produkcia nepozná koniec – kým seriál zarába, tak ho budeme vysielať, aj keď samotní producenti vedia, že koniec už mal dávno nastať. V mnohých prípadoch totiž nemajú seriál čím nahradiť. Napríklad, seriál Oteckovia bol umelo predlžovaný niekoľko sezón, pričom pointa a jeho podstata mohla byť uzatvorená už po prvej sezóne.
Podobne to vidíme pri seriáli Mama na prenájom. Keďže mal tento denný seriál úspech, snažili sa pri sláve zotrvať a neustále využívali rovnaké prvky, ktoré boli do deja vložené niekoľkokrát, len sa zmenila postava, prípadne sa prvok použil neskôr u rovnakej postavy.
Naopak, Južná Kórea vyrába veľké množstvo seriálov, ale majú obmedzený počet epizód. Vysielacia štruktúra v Kórei je značne odlišná, denné seriály vysielajú najmä doobeda, večerný prime-time je určený seriálom, ktoré sa vysielajú dvakrát do týždňa, napríklad v utorok a stredu. Typicky po 8 týždňoch seriál končí a na ďalší týždeň ho nahradí iný.
Zdieľať na
Zdieľaní