#Predstavte si, že v jeden deň sedíte s kamoškami na káve a na druhý vám zavolajú, že jednu z nich museli urgentne hospitalizovať na psychiatrii. Dominiku Bleščákovú alias @bledonnku poznajú tisícky fanúšikov na jej instagramovom profile najmä vďaka jej cenným radám v oblasti duševného zdravia. Je majákom dobrej nádeje napriek tomu, že sama prekonala neľahký boj s depresiou.
V tomto rozhovore ti Domi rozpovie svoj skutočný príbeh, aký je prístup lekárov na Slovensku voči duševným diagnózam a poradí, čo ti dokáže zlepšiť náladu. Dozvieš sa tiež niečo o témach ako bodypositivity, sebaláska či zdravé užívanie sociálnych sietí.
Domi, napriek tomu, že depresia je celkom známy a častý problém, mnohí z nás si tú skutočnú depresiu ani len predstaviť. Aký bol tvoj príbeh s touto duševnou chorobou a ako vyzeral tvoj život v týchto ponurých časoch?
Bolo to nepochybne najťažšie a najtemnejšie obdobie môjho života. Začalo to pozvoľna a nenápadne. Depresia je veľmi zákerná choroba, pretože sa prejavuje u každého inak a často v nás vyvoláva pocit, že chyba je v danom človeku. Dokáže človeka totálne zmeniť. Ja som bola vždy extravagantná a extrovertná osobnosť, zrazu som však nedokázala vydržať v skupinke ľudí, nevedela som zniesť na sebe čiernu farbu a hocikedy som sa z ničoho nič rozplakala. Na vlastnej koži som pochopila, čo to znamená byť „ako telo bez duše“. Bola som zahĺbená vo svojich myšlienkach, nevnímala som svet okolo, neprešla do mňa žiadna emócia. Vyhľadávala som každú voľnú chvíľu, kedy som sa mohla zavrieť na záchod a z duše sa vyplakať.
Neskôr to prešlo k apatii. Nechcelo sa mi ráno ani vstať z postele, lebo som v tom nevidela najmenší zmysel. Vnímala som to len ako ďalší prekliaty deň svojho skazeného života. Po celý ten čas moje telo reagovalo aj somaticky a to neustálou nevoľnosťou, bolesťou žalúdka a nespavosťou, to som si však dokázala prepojiť až s odstupom času. Či tomu uveríte alebo nie, depresia bolí. Fyzicky. Je to extrémna ťažoba a bolesť na hrudi, kedy máte doslova sto chutí to zo seba vyškriabať. Sú to pocity, ktoré by som nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi.
Ak by si mala byť úprimná, čo ti v tej dobe spôsobovalo najväčší bôľ či nepokoj? Závisí to do typu osobnosti alebo existujú rovnaké strachy či úzkosti, ktoré môžu zasiahnuť každého?
Duševné ochorenia sú veľmi špecifické a individuálne, nemajú nejaké jasne špecifikované znaky, ako to býva pri fyzických ochoreniach. Čo sme však mali napríklad v nemocnici s mojimi „spolubojovníčkami“ spoločné, bola neschopnosť prežívať radosť, neustála únava, nechuť čokoľvek robiť a tzv. „zatmené“ myslenie. Všetko vidíte cez čierny filter. U mňa to bola aj extrémna plačlivosť, plakala som každý deň, dlho a často až do absolútneho vyčerpania. Niektorí ľudia ale v depresii neplačú, čo je ešte nebezpečnejšie, pretože navonok nedávajú absolútne nič najavo a tak sa zdá, že sú v poriadku.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako na tvoj stav reagovali blízki? Všimli si, že niečo nie je v poriadku, alebo si to pred nimi dokázala skryť?
Nikto o mojich problémoch ani len netušil, jedine moja mamina, keďže so mnou žila v jednej domácnosti. Tam som to už skrývať nedokázala. Dodnes nechápem, ako som to zvládala, ale nech mi bolo akokoľvek ťažko, navonok som vždy vyzerala tip top. Pekne oblečená, upravená, s (falošným) úsmevom na perách. Ako keby som si aspoň tak snažila nahovoriť, že som v poriadku. Bola som naučená neukazovať svoje slabosti navonok, o to väčšia rana to však bola pre všetkých mojich blízkych. Predstavte si, že v jeden deň sedíte a klábosíte s kamoškami na káve a na druhý vám zavolajú, že vašu najlepšiu kamarátku museli urgentne hospitalizovať na psychiatrii.
Samozrejme, ku koncu to už až tak skrývať nešlo a niektorým som sa aj priznala, že niečo so mnou nie je v poriadku. Avšak ako laici sme tomu nerozumeli a mysleli sme si, že je to len prechodné obdobie, ktoré vyplynulo z dlhodobého náporu v škole. Bohužiaľ, často som sa stretla aj s výsmechom a zľahčovaním, komentármi typu: „No z čoho už len ty by si mohla mať depresiu…“, čo spôsobilo, že som sa ešte viac uzavrela a bola som na všetko sama.
Poviem vám, hoci som hospitalizáciu v Pezinku vtedy považovala za jedno zo svojich najväčších životných zlyhaní, zároveň mi spadol neskutočný kameň zo srdca. Keď boli zrazu okolo mňa ľudia, ktorí presne vedeli pomenovať, čo mi je a čo sa s tým dá robiť, bola to úľava.
Kedy si si povedala, že skutočne potrebuješ pomoc? Uvedomovala si si to?
Uvedomovala. Videla som, ako sa mením a mala som z toho obrovský strach. Vôbec som nebola sama sebou a nespoznávala som svoj vlastný odraz v zrkadle. Zlom prišiel vtedy, keď som sa reálne začala pohrávať s myšlienkami na samovraždu. Ja by som si nikdy neublížila, nech mi bolo akokoľvek ťažko, nemala som sebapoškodzovacie sklony ani nič podobné. A zrazu som sa úplne vážne prechádzala popri koľajniciam električky a dumala nad tým, aké by to bolo skvelé spraviť len jeden krok a mať to všetko za sebou… Bola som presvedčená o tom, že absolútne nikomu na mne nezáleží, že som len na obtiaž a bolo by to tak lepšie pre všetkých, keby som tu už nebola. Vtedy som si povedala, že toto už nie je v poriadku a vyhľadala som odbornú pomoc.
Ako vyzerá hospitalizácia na psychiatrii?
Ženské psychiatrické oddelenie v Pezinku, kde som bola hospitalizovaná, je rozdelené na 3 oddelenia – A, B a C podľa stupňa závažnosti prípadov. Tomu sa potom prispôsobuje celý režim a chod na danom oddelení. Keďže mňa prijali ako urgentný prípad, z dôvodu zvažovania samovraždy, musela som ísť najprv na to najťažšie – áčko. Tam vám zoberú úplne všetko, ostanete len v pyžame, aby ste nemali čím ublížiť sebe ani iným. Na béčku je už režim voľnejší, stále máte napríklad mobil aspoň na obmedzený režim.
Céčko je najvoľnejšie, tam som strávila najviac času a sú tam v podstate prípady, ktoré sú už stabilizované, schopné fungovať a dodržiavať určitý režim. Tam sme chodili spoločne na prechádzky, skupinové terapie, autogénny tréning atď. Bohužiaľ, ja som tam bola v čase, keď sa práve začala pandémia, takže sme mali výrazne obmedzený pohyb. Osem týždňov som nevidela nikoho z rodiny, lebo boli zakázané návštevy. Bolo to oveľa náročnejšie ako za bežných okolností. Ale vravím si, že keď som zvládla toto, tak ma už len tak niečo nezlomí.
Depresia môže postihnúť každého: 7 skvelých tipov na to, ako zatočiť s touto mrchou
Aký je prístup lekárov na Slovensku pri liečbe duševných chorôb?
Zrejme je to individuálne. Musím sa však priznať, že ja som bola z prístupu lekárov v Pezinku veľmi milo prekvapená. Asi som mala nejaké predsudky, ktoré do nás nenápadne vštepuje spoločnosť, že v liečebni vás len napchajú liekmi a nikto sa o vás nezaujíma. No opak je pravdou. Bola som hospitalizovaná tri mesiace, po celý tento čas ma mal na starosti perfektný lekár, ktorý za mnou denno-denne chodil a úprimne sa zaujímal o to, ako sa cítim. Čítal si môj terapeutický denník, aby vedel, čím si prechádzam, konzultoval môj stav so psychologičkou a vždy mi starostlivo vysvetlil každý jeden krok mojej liečby. Neviem, či som len mala šťastie, ale do konca života mu budem vďačná za to, ako mi na mojej ceste z depresie pomohol.
Stretla si sa už aj s nejakou kritikou? Prípadne znevažovaním depresie ako duševnej choroby?
Musím si zaklopať, ale zatiaľ nie. Očakávala som to, keď som sa rozhodla otvoriť túto tému na svojom Instagrame, zatiaľ mi ale žiadny priamy výsmech neprišiel. Kamošky mi hovoria, že to je tým, že sa ma ľudia boja (smiech), lebo pôsobím veľmi dominantne. Neviem. Ja som pripravená aj na to, že človek môže mať iný názor. Ten, kto si tým neprešiel, to len ťažko pochopí. Raz mi jeden mladý muž napísal do komentára, že teraz je už depresia trend a má ju každá druhá influencerka, aby upútala pozornosť. Tak som mu odpísala, že mu len držím palce, aby ho tento trend široko ďaleko obišiel, lebo naň neexistuje žiadne očkovanie a nie je istota, že sa z neho človek dostane. Neskôr sa mi v súkromnej správe ospravedlnil a dokonca ocenil moju prácu.
Čo ti najviac pomohlo vrátiť sa po tom všetko do bežného života? Máš nejaké osvedčené rady, ktoré ti zaručia lepší deň?
U mňa bol vždy alfou a omegou režim. Najhoršie, čo môže človek v depresii alebo úzkosti spraviť, je ležať a o všetkom premýšľať. To vás úplne prevalcuje a paralyzuje. Treba dať stopku iracionálnym myšlienkam a fyzicky sa zamestnať. Vstať, umyť zuby, prezliecť sa, naraňajkovať a tak ďalej. Skvelo funguje aj pohybová aktivita, či už kardio, joga alebo prechádzka v prírode. Nevyhnutné sú aj dychové cvičenia, ako napríklad autogénny tréning alebo vedené meditácie. No a pravidelné terapie. Tie boli u mňa stavebným kameňom liečby.
Dá sa po liečbe na depresiu úplne zabudnúť alebo je to beh na dlhú trať?
Nemôžem hovoriť za iných, ale ja na ňu nikdy nezabudnem. Na to sa zabudnúť nedá a dovolím si tvrdiť, že už ani nikdy nebudem tou Dominikou, akou som bola pred depresiou. Koniec koncov, asi ani nemôžem povedať, že som z depresie vyliečená. Odborníci sa tomuto termínu vyhýbajú a hovoria radšej, že je človek v remisii alebo stabilizovaný. Často sa stáva, že kto mal depresiu raz, bude ju mať viackrát za život. Najčastejšie pri náročných životných udalostiach alebo zmenách tela, akými je napríklad u žien tehotenstvo. Dlho ma to strašilo, teraz sa snažím nepripúšťať si to. Môže sa to stať, ale aj nemusí. Nerada by som si tým všetkým prešla ešte raz, ale na druhú stranu už budem vedieť, že zlepšenie je možné a nevzdám to.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Pri procese uzdravovania sú väčšinou nevyhnutné aj lieky. Častokrát sú s týmto spojené aj rôzne hmotnostné výkyvy. Ako si túto zmenu vnímala ty?
„Pravdepodobne z týchto liekov priberiete,“ znela veta, ktorú mi povedal lekár na príjme v nemocnici, a ktorá mi ešte dlho hučala v hlave. On to nemyslel zle, musel ma len poučiť o možnom vedľajšom účinku liekov, avšak mne z toho doslova preplo. Počas depresie som vychudla na svoju najnižšiu váhu a bola som na to patrične pyšná. Hoci som bola kosť a koža, mala som pocit, že to je to jediné pozitívum, ktoré mám. Desať dní som v nemocnici takmer nejedla. Nemohla som dopustiť, aby som prijala čo i len deko. Oči mi otvorila až psychologička, ktorá mi vysvetlila, že hladujem nielen svoje telo, ale aj mozog, takže liečba z depresie je takmer nemožná.
Za rok a pol liečby som pribrala 25 kíl. Nemôžem to však zvaliť len na lieky. Jednoducho mi chutí jesť a jedlo je mojou barličkou. Priznávam, že zajedám stres. A keď mám úzkosť, nie je nič, čo by pomohlo viac ako čokoláda. Na druhej strane však cítim, že teraz tie kilá doslova potrebujem, ako takú obranu a silu spracovať všetko, čím si ešte prechádzam. Posledný rok bol pre mňa plný životných zmien, po osobnej aj pracovnej stránke, a vyhladovaná na kosť by som ich určite neustála. (úsmev)
Dnes učíš stovky žien, aby sa mali rady také, aké sú. V čom podľa spočíva sebaláska a čo by si odkázala všetkým ženám, ktoré sú voči sebe prehnane kritické?
V prvom rade by som rada zdôraznila, že od dlhoročnej (alebo dokonca celoživotnej) sebanenávisti len ťažko vhupneme rovno do sebalásky. To je nereálne očakávanie, ktoré nedosiahneme a akurát tak budeme mať opäť raz zo seba len zlý pocit. Takým medzistupňom je tzv. „body neutrality“, teda neutrálne nazeranie na seba a na svoje telo. Svoje telo nemusíme milovať, ono tu nie je od toho. Stačí, aby sme ho akceptovali a brali ho také, aké je. Naše telo nám umožňuje žiť na tomto svete, uvedomujeme si to vôbec? A je úplne jedno, ako vyzerá, pokiaľ si plní túto svoju funkciu.
Tiež ste sa ako malé deti obzerali v zrkadle a posielali si pusinky? Presne to je sebaláska – čistá, úprimná, bezpodmienečná. Ako deti neriešime, či máme veľké bruško alebo malý nos. Jednoducho si užívame život so všetkým, čo k nemu patrí. To až spoločnosť nás učí neustále sa porovnávať a byť stále lepšia, krajšia, úspešnejšia. Nenechajme sa obrať o najkrajšie momenty svojho života len preto, že máme plnú hlavu toho, ako sa nám na stehne spravili nové strie alebo sme pribrali päť kíl. Na týchto veciach v živote naozaj nezáleží.
Motivuješ a chváliš nejednu ženu. Čo ale obdivuješ na sebe a za čo si vo svojom živote vďačná?
Som na seba pyšná a vďačná, že som to nevzdala. Že hoci som nevidela východisko, bojovala som a robila som to pre seba. Že hoci mi každý deň ten tichý hlások v hlave šepkal, že som zbytočná, snažila som sa ho presviedčať o omyle. Ďakujem tiež za svoje veľké srdce, ktoré je stále plné lásky, hoci si muselo prejsť temným obdobím. Ďakujem za svoju ambicióznosť, cieľavedomosť a nebojácnosť. A ďakujem aj za tie kilá, ktoré hrdo nosím, lebo nebyť ich, možno by som tu už nebola. A dnes už dokážem poďakovať aj za depresiu, pretože dala stopku životnému štýlu, ktorý som viedla, a nasmerovala ma na tú správnu cestu.
Práve sociálne siete nám diktujú trend nezdravo štíhlych žien. Aké je podľa teba zdravé užívanie týchto služieb? A máš aj ty nejaké obľúbené profily, ktoré ti do života prinášajú pokoj?
Mojím prvým krokom k „vyliečeniu sa“ z neustáleho porovnávania a sebanenávisti bolo prestať sledovať všetkých ľudí, ktorí u mňa spôsobovali pocity závisti, nedostatočnosti či menejcennosti. V mojom feede nenájdete žiadne fitnesky, vyfotošopované modelky ani fotky dokonalých párikov, detí či dovoleniek. Taktiež u mňa nájdete len máloktorú slovenskú influencerku či (pseudo)celebritu. Rozhodla som sa spraviť zo sociálnych sietí miesto inšpirácie a motivácie. Sledujem len ľudí, s ktorými názormi sa stotožňujem, ktorých osobne poznám, alebo takých, ktorí ma niekam posúvajú. Sledujem veľa zahraničných profilov, keďže tam je téma selflove, bodypositivity či mental health na úplne inej úrovni ako u nás.
Čo by si na záver odkázala všetkým, ktorí bojujú s depresiou či s inými duševnými chorobami?
Že je to reálna choroba ako každá iná a tak, ako ideme s chrípkou k lekárovi, rovnako by sme mali vyhľadať pomoc aj vtedy, keď sa necítime dobre psychicky. Málokedy to odoznie samo. Nevzdávajte sa, nevyčítajte si to a doprajte si, čo práve potrebujete. Nie, nie je to hanba. Tí správni ľudia vás podržia a tí nesprávni nech idú kade ľahšie. A keby niečo, nájdete ma na profile @bledonnka. (úsmev)
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ešte viac zaujímavých noviniek, rozhovorov, módy, kvízov, vtipov a inšpirácie? Poď k nám na Instagram!
Zdieľať na
Zdieľaní