#Poznáš ten moment, keď už máš dosť hluku, small talkov aj objatí na rozlúčku, no predstava ďalších minút lúčenia s kamošmi ťa úplne vyčerpáva? Možno patríš k ľuďom, ktorí z večierka radšej len tak zmiznú. A hoci to môže pôsobiť neslušne, psychológovia tvrdia, že takýto tichý odchod môže byť pre tvoje duševné zdravie prekvapivo prospešný.
Poznáme to všetci
Sedíš na oslave, v bare alebo na firemnom večierku a zrazu cítiš, že tvoja sociálna batéria je takmer na nule. Hudba je hlasnejšia, rozhovory sa vlečú a predstava, že musíš obísť každého človeka v miestnosti, rozlúčiť sa, vysvetliť odchod a ešte sľúbiť, že sa „určite čoskoro uvidíte“, znie ako nočná mora. A tak jednoducho odídeš bez rozlúčky či posledného drinku…
Rozlúčka vie byť stresujúca
Na prvý pohľad vyzerá obyčajné „ahoj, idem domov“ ako banalita, lenže psychológovia upozorňujú, že rozlúčka je v skutočnosti pomerne náročný sociálny výkon. Najmä pre introvertov, úzkostlivejších ľudí alebo kohokoľvek, kto sa po dlhšej socializácii cíti mentálne vyčerpaný.
Po niekoľkých hodinách v spoločnosti už totiž veľa ľudí funguje doslova na rezervu – neustále sleduješ, ako pôsobíš, snažíš sa reagovať správne, zapadnúť do kolektívu, byť milý, zaujímavý a zároveň nepôsobiť trápne… Tvoj mozog ide celý čas naplno. A práve na konci večera príde ďalší „výkon“ – lúčenie, ktoré je pre niekoho rutina, pre iného emocionálny maratón.
Keď už nemáš energiu
Psychológovia hovoria, že tichý odchod môže byť formou sebaochrany. Namiesto toho, aby si minul posledné zvyšky energie na spoločenské povinnosti, jednoducho sa rozhodneš odísť v momente, keď ešte vládzeš fungovať. Nie je to o tom, že sa nechceš s ľuďmi vidieť, ale práve naopak.
Ak odídeš v správnej chvíli, možno budeš mať chuť prísť aj nabudúce. Keby si však zostal príliš dlho a úplne sa vyčerpal, ďalšia pozvánka by v tebe mohla vyvolať len stres. A to je podľa odborníkov podstatný rozdiel. Tichý odchod môže byť spôsob, ako si nastaviť hranice a postarať sa o svoje mentálne zdravie bez toho, aby si musel vysvetľovať každú emóciu, ktorú práve cítiš.
Nie vždy ide o neslušnosť
Mnohí ľudia si stále myslia, že zmiznúť bez rozlúčky je vrchol nevychovanosti. Pravda však môže byť oveľa komplikovanejšia – pre niektorých je totiž predstava rozlúčky extrémne stresujúca. Musia riešiť, komu všetkému sa pozdraviť, či niekoho neurazia, ako dlho sa budú lúčiť alebo či ich odchod nebude pôsobiť zvláštne.
A potom je tu ešte jedna vec, ktorou je pozornosť. Nie každý túži po dramatickom odchode. Niektorým ľuďom je nepríjemné byť v centre diania, aj keby to malo trvať len pár sekúnd. Tichý únik im preto pripadá prirodzenejší a bezpečnejší.
Odborníci však upozorňujú, že existuje tenká hranica medzi zdravým nastavením hraníc a vyhýbaním sa kontaktu. Ak odchádzaš potichu preto, aby si si oddýchol a zachoval energiu, môže to byť úplne v poriadku. Pokiaľ však mizneš zakaždým len preto, že sa bojíš interakcií alebo odmietnutia, problém môže byť hlbší.
V úzkom kruhu kamošov
Niekto jednoducho nie je párty typ, ktorý potrebuje pozornosť. V posledných rokoch sa čoraz viac hovorí o takzvanej selektívnej spoločenskosti, ktorá prezentuje to, že proste nemusíš byť všade, stále a s každým. Niektorí ľudia fungujú lepšie, keď si starostlivo vyberajú situácie aj spoločnosť, ktorej venujú energiu. A nie, neznamená to, že sú antisociálni, len si chránia svoje mentálne kapacity.
Zdieľať na