#Klasický filmový dialóg vzniká v scenáristickej dielni, kde sa brúsi rytmus, pointy aj emócie. Tzv. verbatim filmy idú opačným smerom, pretože berú slová priamo zo skutočného sveta. Z prepisov výsluchov, súdnych procesov, nahrávok, rozhovorov či verejných vypočutí a prenášajú ich na plátno tak, aby z nich vznikla dráma.
Tento prístup bol dlho typický skôr pre divadlo, no dnes sa čoraz viac objavuje aj vo filme. Pri správnom uchopení vie byť silnejší než akokoľvek vymyslený scenár. Prečo sa verbatim filmy tešia čoraz väčšej obľube?
Doslova prevzatý text
Verbatim film pracuje s dialógom alebo textom, ktorý je doslova prevzatý z reálnych dokumentárnych materiálov. Aj termín verbatim znamená „slovo za slovom“. Namiesto toho, aby scenárista napísal scénu podľa udalosti po svojom, často siahne po stenografických záznamoch, prepisovaných rozhovoroch, policajných výsluchoch či hlasových nahrávkach. Tie používajú ako základ scenára.
Výsledkom býva jazyk, ktorý nepôsobí uhladene, pretože ľudia sa opakujú, zadrhávajú, hovoria úradnícky sucho alebo, naopak, až nepríjemne úprimne. Nuž a práve táto neupravenosť dáva filmu želanú autentickú textúru.
Zároveň nejde o jeden pevný štýl. Niekedy herci hrajú danú situáciu v realistickom prostredí, inde sa používa lip-sync (technika zosúladenia pohybov pier hovoriacej osoby s vopred nahraným zvukom) na už existujúce audio. Alebo sa dialógy štylizujú, čo, paradoxne, ešte viac zvýrazní všetky slová. Vždy však platí jedno – stredobodom je sila jazyka, ktorý už raz skutočne zaznel.
Dojem prítomnosti
Dôvodov, prečo ľudia tento druh filmov vyhľadávajú stále častejšie, je viac. Prvý je jednoduchý: Niektoré prepisy a záznamy majú dramatický ťah samy od seba. Výsluch alebo vypočúvanie zvyčajné samotné postupne eskaluje. Avšak, to neznamená, že stačí jednoducho prekopírovať text, stále je potrebná dramaturgia, výber a cit, no základ je často už aj tak prekvapivo dosť silný.
Druhým dôvodom je únava publika z klasických „true story“ dramatizácií, ktoré realitu rôznym spôsobom ohýbajú podľa svojej potreby. Verbatim prístup pôsobí ako akýsi protijed – divák má pocit, že to, čo počuje, je aspoň na úrovni slov ukotvené v priamo v realite. Hoci film stále zostáva interpretáciou, táto doslovnosť vytvára intenzívny dojem prítomnosti.
Tretím faktorom je dozaista samotný štýl. Mnohé verbatim filmy siahajú po estetike blízkej dokumentu, typická je teda ručná kamera, detaily tvárí, prirodzené svetlo, minimum filmových „ozdôb“. Výsledok je potom bezprostredný, niekedy až klaustrofobický, a presne to zvyšuje napätie. Navyše, v dnešnej rýchlej dobe dokáže takáto forma spracovať ťažké udalosti tak, aby z nich nebola len obyčajná správa, ale „reálna“ skúsenosť, pri ktorej sa nedá jednoducho odísť.
Konkrétne snímky
Medzi výrazné príklady verbatim prístupu patria napríklad The Arbor z roku 2010, kde herci synchronizujú reč so skutočnými nahrávkami ľudí z prostredia britského Bradfordu, či Saint Omer (rok 2022), ktorý čerpá dialógy priamo zo súdneho procesu.
Podobne funguje aj snímka Projekt Laramie (2002) či Charlie Victor Romeo (2013), postavený výlučne na prepisoch z čiernych skriniek leteckých nehôd, alebo starší Proces Jany z Arku (1962) od Roberta Bressona, využívajúci autentické súdne záznamy. Do širšej vlny filmov pracujúcich s doslovnými výpoveďami možno zaradiť aj Conspiracy: The Trial of the Chicago 8 (1987) či novšie tituly ako Reality (2023).
Snímky využívajúce verbatim prístup
Pri debatách o verbatim filme sa často spomína aj snímku Oppenheimer, pretože jej príbeh stojí na skutočných historických udalostiach, vypočutiach a mechanike výsluchov, ktorá je pre tento typ tvorby typická. Film pôsobí trochu dokumentárne práve v tom, ako pracuje s inštitucionálnym jazykom, s tlakom otázok alebo aj s verejnou a politickou konfrontáciou.
No napriek tomu nejde o verbatim film v čistom zmysle. Kľúčový rozdiel je v princípe, keďže verbatim film používa doslovné prepisy ako jadro scenára, zatiaľ čo Oppenheimer je predovšetkým autorská historická dramatizácia. Stavia na interpretácii, kompozícii, montáži a subjektívnom filmovom rozprávaní. Dokumenty a zdroje mu síce slúžia ako podklad, ale nie ako hotový dialógový materiál, ktorý by bol natočený vo filme slovo za slovom.
Podobné prvky nesie aj snímka Dvaja pápeži (2019). Hoci ide o hraný film, veľká časť dialógov medzi Benediktom XVI. a Františkom je postavená na ich reálnych prejavoch a spisoch.
Najpresnejšie je teda vnímať ho ako príklad toho, že je to film, ktorý ukazuje, prečo nás dnes priťahuje dramatizovaná realita a aký filmový potenciál majú výpovede a vypočúvania. No verbatim techniku nepoužíva ako svoj základný podpis, takže to nie je úplne to isté, aj keď si to mnoho ľudí myslí.
Autenticita ako nový typ napätia
Verbatim filmy sú na vzostupe, pretože ponúkajú iný druh filmového napätia. Nie napätie z toho, čo scenárista vymyslel, ale z toho, čo už raz niekde naozaj zaznelo a zanechalo skutočnú stopu. Autenticita tu teda nie je len naoko, ale reálny materiál, z ktorého je film vystavaný.
Samozrejme, aj verbatim film je stále istá konštrukcia. Niekto vyberá pasáže, určuje rytmus, obsadí hercov, rozhodne o kamere a tóne. Lenže pokiaľ je to urobené naozaj dobre, výsledok má zvláštnu silu: Pôsobí ako dramatická fikcia, no zároveň ako odtlačok reality, ktorý sa nedá úplne vyhladiť. A práve ten „nevyhladený“ pocit je dôvod, prečo tento typ filmov dnes tak rastie.
Zdieľať na