#Trojica mladíkov z Prahy sa po skončení stredoškolských štúdií rozhodla vycestovať do Paríža. Mala to byť najväčšia cesta ich života, na ktorú sa dlho pripravovali a hlavne neskutočne tešili. Namiesto spoznávania mesta nad Seinou a zdokonaľovania sa vo francúzštine ich ale ďaleko od domova stretla smrť. Najdesivejšie na tomto príbehu je, že o život prišli rukou krajana, 31-ročného Rudolfa Skalského.
Začalo to ako skvelý výlet…
Bol jún 1927 a 20-ročný František Müller, rovnako starý Ladislav Klika a 19-ročný Otto Macharovský sa plní očakávania ubytovali v parížskom Hôtel de Nantes. Rodičia a blízki príbuzní im na cestu venovali všetky úspory. Chlapci verili, že vo Francúzsku nájdu nové nezabudnuteľné zážitky, cenné kontakty a možno aj pracovnú príležitosť.
Asi po týždni pobytu v Paríži začuli na Montmartri rodnú češtinu. Patrila Rudolfovi Skalskému z Prednej Lhoty, ktorý žil vo Francúzsku od roku 1923. Predtým pracoval v Maďarsku, na Slovensku aj vo Viedni. V čase stretnutia s mladíkmi bol bez práce a teda aj bez peňazí. Chlapcom sľúbil, že ich prevedie mestom, čo trojica Čechov nemohla odmietnuť. Netušili, že si v tej chvíli podpísali rozsudok smrti.
Nielen pamiatky, ale aj krčmy
Ešte v to popoludnie absolvovali výletníci so svojím sprievodcom prehliadku pamiatok. Na ďalší deň si naplánovali výlet za Paríž. Len čo sa skoro ráno stretli, namierili si to do nádražnej reštaurácie. K Parížu tej doby totiž, aspoň podľa stredoeurópskych predstáv, patril absint. Po niekoľkých pohárikoch horkého likéru zavítali do Louvres, ktorý bol vtedy len malou dedinkou. Tu zašli do hostinca, kde sa naobedovali a vypili fľašu vína. Útrata nebola malá, no celú ju zaplatil ich nový kamarát.
Čašník z tejto reštaurácie neskôr vypovedal, že Skalský sa mu od začiatku nepozdával, pretože sa snažil pri objednávaní aj platení skrývať. Hlavu mal sklopenú, zrejme preto, aby mu nebolo vidno tmavú škvrnu pod ľavým okom. Znamienko ho mohlo urobiť ľahko zapamätateľným a identifikovateľným. V reštaurácii sa štvorica zdržala asi do tretej popoludní a potom sa vydala k susednej dedine Fontenay.
Oddych sa zmenil na popravu
Pešia chôdza, výdatný obed a celkom slušné množstvo alkoholu však urobili svoje. Českí turisti sa začali cítiť unavení. Žiaden problém, stačilo len zastaviť na odľahlom mieste a na chvíľu si oddýchnuť v tráve. Po chvíli zaspali všetci, okrem Skalského. Ešte v ten večer, 21. júna 1927, boli v poli medzi Louvres a Fontenay objavené mŕtve telá Macharovského a Kliku.
Keďže doklady, samozrejme, spolu s peniazmi, im vrah ukradol, chvíľu trvalo zistiť ich totožnosť. Polícia spočiatku pracovala s verziou, že vrahom je tretí z mladíkov, Müller. Táto teória však padla, keď po siedmich týždňoch objavili aj jeho telo. Našli ho počas žatvy na poli, len kúsok od miesta prvého nálezu. A hoci bolo v značnom štádiu rozkladu, príčina smrti bola zrejmá: Müllera niekto zastrelil rovnako ako jeho dvoch kamarátov.
O tom, že išlo o bezcitnú popravu, policajti nepochybovali. Všetci traja mladíci totiž boli strelení z bezprostrednej blízkosti do hlavy. Záver patológov znel nasledovne: „To, že väčšina striel bola vedená zboku a zozadu, svedčí o tom, že išlo o útok premyslený, rýchly a zákerný, pri ktorom sa úbohí napadnutí nemohli ani brániť.“
Vraha odhalilo písmo
Po vražde sa Skalský vrátil do Paríža a zašiel do hotela Nantes. Recepčnému dal Müllerovu vizitku, na ktorú vlastnoručne dopísal žiadosť, aby boli doručiteľovi vydané kľúče od izby. Z tej potom ukradol peniaze aj osobné veci českých turistov. V oblečení jednej z obetí odcestoval medzinárodným rýchlikom z Paríža do Prahy. Francúzskej polícii sa v pátraní dlho nedarilo. Začala hon na muža so znamienkom.
Zlom nastal, keď sa do pátracej akcie zapojilo IV. oddelenie pražského policajného riaditeľstva s vrchným policajným radom Josefom Vaňáskom. Zrodil sa nápad porovnať písmo všetkých žiadostí a ďalších dokumentov z inkriminovanej doby na konzulárnom oddelení československého veľvyslanectva v Paríži s písmom na vizitkách, ktoré neznámy priniesol do parížskeho hotela.
Čoskoro sa objavila skutočne horúca stopa. Na veľvyslanectve našli žiadosť o dočasný pas pre návrat do Československa, ktorý Skalský podával 10. júna 1927 jedenásť dní pred vraždou. Písmo na žiadosti a na vizitke sa veľmi nápadne podobalo. Bolo teda potrebné zapojiť grafológa a ten bez najmenších pochybnosti potvrdil, že ide o rukopis jedného a toho istého človeka.
Vyhováral sa na psychické problémy
Skalského zatkli 12. apríla 1929. Ukázalo sa, že od vraždy stihol uskutočniť niekoľko podvodov, párkrát sa presťahoval a dokonca aj oženil a splodil dieťa s nemeckou vdovou. To, že troch českých mladíkov zabil, nepopieral. V jeho byte sa dokonca našli aj osobné veci obetí. Tvrdil však, že išlo o nešťastnú náhodu a sebaobranu. Na samotu si vraj išli vyskúšať novú pištoľ, ktorú chceli mladíci kúpiť. Keď unavení zaspali a Skalský s pištoľou manipuloval, došlo k nešťastnému výstrelu a guľka trafila Macharovského do hlavy. Müller a Klika sa na Skalského vrhli a on sa len bránil.
Potom sa to však Skalský snažil uhrať na duševnú poruchu. Tvrdil, že od bojov v prvej svetovej vojne, kde ho mala zasypať hlina po výbuchu granátu, trpí hučaním hlavy. Z armády ho vraj mali prepustiť práve pre duševnú chorobu. Tá je navyše v jeho rodine dedičná, sestra má tanec svätého Víta – neurologická porucha typická náhlymi šklbavými pohybmi a matka je slabá na hlavu.
Lekári však jeho stratégiu prekukli a zhodli sa na tom, že Skalský svoje chorobné prejavy len predstiera a duševne zdravý bol aj v čase spáchania vraždy, takže je za ňu plne zodpovedný. Verzii obžaloby napokon zodpovedala aj vzdialenosť a smer výstrelov. Rudolfa Skalského uznali vinným z trojnásobnej lúpežnej vraždy a senát ho odsúdil k trestu smrti obesením, ktorý bol následne v súlade s prvorepublikovými zvyklosťami prezidentom zmiernený na doživotie.
Zdieľať na