#Pre niekoho bežné cukríky, pre iného závislosť, ktorej sa nechce vzdať. U niekoho vyhráva argument, že ide predsa o zdravotné cukríky, iní si rovno priznajú, že majú chuť na niečo sladké. S cukríkovými stálicami mal niečo dočinenia už každý. Hašlerky sú totiž od svojho vzniku až do dnešných dní stále v kurze.
Ako hovoria naši bratia Česi, ktorí Hašlerky dodnes vyrábajú, ide o větrové bonbóny, teda bylinné cukríky, ktorých účinok uvoľní dutiny a pôsobí napríklad aj na bolestivé hrdlo. Čo však stojí za ich zvláštnym názvom? A ako sa vlastne zdravotná sladkosť stala súčasťou našich životov?
Z Hamburgu až k našim susedom
Za receptúrou toho, čo dnes poznáme ako Hašlerky, údajne stojí istý lekárnik z Hamburgu, ktorý zmes vytvoril v roku 1877. Keď užitie týchto cukríkov zachránilo hlas operného speváka Enrica Carusa pred dôležitým vystúpením, prepožičal im aj svoje meno. Predávali sa tak pod názvom Caruso-Hustenbonbon. Z bylinnej zmesi s podobným zložením začala pred 1. svetovou vojnou vyrábať cukríky viedenská firma Erich Kirstein. A vtedy do hry vstupujú Česi.
Práve od Viedenčanov odkúpil v roku 1917 receptúru začínajúci pražský podnikateľ František Lhotský. Cukríky Caruso potom vyrábal vo svojej dielni v Prahe. Taliansky názov však príliš českých zákazníkov nelákal, takže ho čakala zmena. A Lhotský sa pravdepodobne inšpiroval históriou s operným spevákom.
Umelec ako reklama
Lhotský pochopil, že je dobré reklamu postaviť na známom mene, preto sa s krabicou svojich výrobkov vybral koncom roku 1920 za umelcom Karlom Hašlerom a to rovno do kabaretu v preslávenej pražskej Lucerne. Speváka o svojom produkte okamžite presvedčil, takže na súhlas na použitie Hašlerovho mena ani nemusel dlho čakať.
Bohužiaľ, kým meno Hašleriek prežilo dodnes, osud Karla Hašlera je o niečo smutnejší. Po vypuknutí druhej svetovej vojny naďalej spieval české vlastenecké piesne, čo sa na okupovanom území Protektorátu Čiech a Moravy samozrejme nestretlo s pochopením. Hašler tak zomrel v roku 1941 v koncentračnom tábore Mauthausen.
Hašlerky ho uzdraví
No vráťme sa späť k veselším informáciám o Hašlerkách. Lhotský po dohode s Hašlerom rozbehol reklamnú kampaň s chytľavým veršíkom: „Hašler kašle, nevadí, hašlerky ho uzdraví.“ V dobovom bulváre sa hovorilo o tom, že Hašler prijal za prepožičanie svojho mena slušnú sumu peňazí, opak je však pravdou. Hašler preukázal dostatok rozumu a pochopil, že neexistuje lepší marketing, ako keď ľudia milujú cukrovinku, ktorá nosí jeho meno. Mal pravdu.
V roku 1927 získali bylinné cukríky ochrannú známku a svoje meno a originálnu receptúru si zachovali až dodnes. Lhotskému medzičasom začal pomáhať mladší brat Oldřich, no s príchodom zoštátňovania v roku 1948 sa Hašlerky stali štátne. Vyrábali sa tak v Pražských čokoládovniach v Modřanech, po revolúcii získala Hašlerky firma Nestlé. Vyrábajú sa tak v závode Sfinx v Holešove, neďaleko Zlína, na rovnakom mieste, kde vznikajú Bon Pari alebo gumené cukríky Jojo. A vlastne nie tak ďaleko od slovenských hraníc. Možno aj preto považovujeme Hašlerky tak trochu za naše.
Zdieľať na