#Na prvý pohľad to môže byť len modrá plocha na mape sveta. Tichý oceán, uprostred ničoho. Keď postupne zoomuješ, začnú sa ti pred zrakmi objavovať stovky malých ostrovov. Jedným z takých je aj Tahiti, hlavný ostrov Francúzskej Polynézie. A presne tam, viac ako 15-tisíc kilometrov od európskeho kontinentu, leží nenápadný kameň s podobizňou pána, ktorý bol pred pár mesiacmi zvolený za Najväčšieho Slováka. Po francúzsky a slovensky sa tam píše, že tam kedysi pôsobil Milan Rastislav Štefánik. Čo však na Tahiti robil a akú tam zanechal stopu? A prečo tam malo vzniknúť Nové Slovensko?
Exotický raj
Tahiti a okolité ostrovy sú známe skôr z exotických záberov nádherných lagún, podmorského života a kokosových paliem. No hlavné mesto Francúzskej Polynézie, ktoré leží práve na Tahiti, sa volá Papeete. To je v zásade klasickým prímorským mestom s prístavom, pár obchodmi pre turistov, skvelým trhom, kde môžeš ochutnať všetko exotické ovocie, na ktoré si pomyslíš a rušnými cestami. No stačí prejsť pár minút, obísť prezidentský palác a stojíš pred tabuľou, ktorá hovorí Residence Faiere – Stefanik. Áno, to je ten „náš“ Štefánik.
V armádnej štvrti
Miestnym história Štefánika na Tahiti nič nehovorí. Aj obytná štvrť na kopci Faiere, ktorá dostala po francúzskom generálovi meno je oplotená a slúži pravdepodobne zamestnancom armády. O zmieňovanom pamätníčku sa zmieňuje len pár stránok, z toho len jedna nie je po slovensky. Nie je to tak žiadna veľká vec v centre mesta.
Zadávame tak viac-menej náhodné súradnice do mapy, prechádzame okolo tabuľky, ktorá hovorí, že sme na armádnom teréne a ďalej nesmieme ísť a po asi 15 minútach v kopci objavujeme hlavnú bránu. Pri nej si deti púšťajú šarkana, za ňou je pár domov a najznámejšia podobizeň Štefánika s nápisom: „Milan R. Štefánik, slovenský a francúzsky astronóm, zakladateľ hvezdárne v Papeete 1910, systému meteorologických staníc a projektu rádiotelegrafie v Polynézii.“
Odišiel sledovať kométu
To, že bol Milan Rastislav Štefánik astronóm vie asi každý. Tento obor vyštudoval na Karlovej univerzite v Prahe, odkiaľ sa následne presunul do Paríža. Tam sa učil od Julesa Janssena, jedného z zakladateľov astrofyziky. Bol pritom, keď pod dohľadom Janssena vznikalo observatórium na Mont Blancu a práca s vtedajšími modernými prístrojmi ho mimoriadne oslovila.
Preto neváhal, keď ho francúzsky Úrad pre zemepisnú šírku poslal na južnú pologuľu sledovať Haileyho kométu. Využil na to svoju silnú schopnosť zapôsobiť na ľudí a udržiavať si dobré kontakty, na Tahiti tak loďou viezol, už ako francúzsky občan, moderné prístroje, ktoré boli čiastočne financované aj z vreciek jeho majetných známych.
Muž, ktorý rozpráva s hviezdami
S pomocou miestnych obyvateľov nakoniec v blízkosti Papeete postavil hvezdáreň a telegrafnú a meteorologickú stanicu. Tí ho tak nazvali Muž, ktorý rozpráva s hviezdami. A bývalý riaditeľ Slovenského národného múzea Rastislav Púdelka v audio dokumente Českého rozhlasu hovoril o Štefánikovom roku na Tahiti ako o najšťastnejšom v jeho živote.
Dôvodov bolo viac. Štefánik totiž nebol len astronóm a jeho pobyt na ostrovoch nebol len o práci. Zaujímal sa o miestne zvyky, ženy, kultúru, veľa fotografoval a jeho čas na Tahiti bol zaujímavý aj z umeleckého hľadiska.
Zachránil tam niekoľko drevorezov známeho umelca Paula Gauguina (to je ten, s ktorým sa pohádal Van Gogh a následne si odrezal kúsok ucha). Ten v Polynézii žil pár rokov pred Štefánikom a výrazná časť jeho diela vznikla práve tam.
Niekoľko týchto drevorezov miestni používali na všetko, čo im bolo potrebné. Púdelka v Českom rozhlase hovoril, že ich od domorodcov odkupoval, aj keď boli súčasťou ohrady pre prasatá či plotu.
S umením sa spája aj zaujímavý mýtus. Štefánik vraj na Tahiti odfotil prvý slovenský umelecký akt. Hoci bola fotografia nahej mladej Tahiťanky prezentovaná aj na Štefánikových fotografických výstavách, ukázalo sa, že autorom fotografie je nakoniec niekto iný a išlo tak o omyl.
Nový domov pre Slovákov?
Okrem toho Štefánik rozmýšľal o tom, že by sa k nemu mohli v Polynézii pridať aj jeho vtedy ešte utláčaní krajania a vytvorili by takzvané Nové Slovensko.
Uvažoval o možnosti nákupu jedného z ostrovov, kde by sa mohli presťahovať chudobní Slováci a ako hovorí Púdelka, živiť sa výrobou gombíkov z kokosových orechov. To znie ako fantastická utópia, ktorej sa nedávno chytil aj slovenský spisovateľ Michal Hvorecký. Na základe tejto predstavy napísal knihu nazvanú jednoducho Tahiti, kde rozpísal predstavu, aké by to bolo, keby sa tam Slováci skutočne presťahovali.
Štefánik Tahiti nakoniec opustil v roku 1911, keď odišiel sledovať zatmenia do Brazílie, hoci o pár rokov neskôr sa tam ešte na chvíľu vrátil. Hvezdáreň na Tahiti bola dočasná a keď ju po Štefánikovej smrti v roku 1919 navštívil český novinár a architekt Archibald Václav Novák, našiel ju spustošenú a zarastenú. Rovnako zničený bol aj Štefánikov dom. Definitívne ľahla popolom až v roku 1948, keď ju zničil požiar.
Napriek tomu je pekné, že po Štefánikovi ostala na Tahiti, tak ďaleko od Európy, nejaká stopa.
Zdieľať na