#V živote sú chvíle, ktoré sa ti nadobro zapíšu do pamäti, a to napriek tomu, že o to nemáš absolútny záujem. Patria medzi ne najmä momenty trápnosti, kedy by si sa najradšej zakopal pod čiernu zem. Našťastie sa stávajú všetkým z nás. Toto sú tie najtrápnejšie príbehy, ktoré ťa určite pobavia:
#1 Ľúbostný list sa nevypláca
„Na gymnáziu som bola zamilovaná do Jana, dedinského frajera, do ktorého bola buchnutá polovica dievčat. Nakoniec som to nevydržala. Napísala som mu list a poslala ho poštou. Už keď som ho hádzala do schránky, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Janovi dorazil a ako sa dalo čakať, jeho obsah spoznala celá dedina. Od tej udalosti prešlo už desať rokov, avšak vždy sa cítim trápne, keď ho stretnem. Podľa jeho výrazu tuším, že ani on na to moje vyznanie stále nezabudol.“
#2 Tričko, na ktoré nezabudnem
„S kamarátkou sme počas letných prázdnin brigádovali v jednom nemenovanom supermarkete. Raz skončila skôr a zobrala si kľúč od spoločnej skrinky, v ktorej sme mali oblečenie. Poviem vám, ísť v tričku s nápisom: Ako vám môžem pomôcť? nebol bohvieaký zážitok. Veru, vypočula som si množstvo dvojzmyselných narážok.“
#3 Mariku Gombitovú si od vtedy nepúšťam
„Milujem hudbu aj spev. Spievam rád, i keď veľmi falošne. Raz som ostal po škole a profesorka mi dala za trest upratať celú triedu. Nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Dal som si do uší slúchadlá, pustil som si Mariku Gombitovú a začal som si nahlas spievať. Mali ste vidieť ten šok, keď som sa zrazu otočil a vo dverách zbadal chichotajúcich sa spolužiakov. Netuším, čo tam vôbec robili. Odvtedy ma volajú Gombitka.“
#4 Nahý pred budúcou svokrou
„Žijem s priateľkou v jednej domácnosti už nejaký ten čas. Samozrejme, že chcem zapôsobiť aj na jej rodičov. Minule sa mi to podarilo, ale inak, než som chcel. Bol som doma sám, na záchode som zistil, že došiel toaletný papier. Tak som sa vybral do komory so spustenými nohavicami. Hádajte, koho som na chodbe nestretol? Nádejnú svokru!“
#5 Odmietol som vyznanie
„Raz ma zo školy domov viezla mama mojej spolužiačky. Potešilo ma to, predsa len, v aute sa sedí lepšie než v preplnenom autobuse. So spolužiačkou sme sa rozprávali, keď sa mi zrazu zadívala uprene do očí a položila mi zákernú otázku: Chceš so mnou chodiť? Zdvihol som oči a videl, že nás mama sleduje v spätnom zrkadle. Nadýchol som sa a povedal: Nie. Asi som mal ísť radšej tým autobusom.“
Zdieľať na