Slovenský režisér nakrútil film, ktorého sa mnohí zúčastnení nedožili: Nenájdeš v ňom žiadnych hercov, len tvrdú drogovú realitu

Juraj Šlauka. Zdroj: Art Film Fest/Peter Stas

#Nakrútiť na Slovensku film, ktorý by bol iný, je stále tak trochu považované za utópiu. Režisérovi Jurajovi Šlaukovi sa to však podarilo. Vytvoril projekt s názvom Punk je hned!, v ktorom uvidíš skutočných drogovo závislých ľudí, ich problémy a svojské premýšľanie. To všetko na pozadí malého mesta, kde každý každého pozná.

My sme Juraja vyspovedali po Art Film Feste v Košiciach. V článku sa okrem iného dočítaš aj to, aké náročné bolo nakrúcanie, alebo čo sa stalo s hlavným hrdinom.

Začnem otázkou, s ktorou sa pravdepodobne stretávate pravidelne: Ako ste sa dostali k nakrúcaniu filmu s takou ťažkou tematikou?

V zásade som sa od začiatku svojho štúdia na VŠMU venoval výhradne ľuďom z rozvalín a najnižších sociálnych vrstiev. Bolo to prirodzené. Vyrastal som totiž pri opustenej cementárni a smetisku. Celé prostredie pokryté hrdzou a prachom. Na škole som urobil niekoľko krátkych filmov s miestnymi alkoholikmi. Jedno ráno som išiel kúpiť rožky a pred potravinami ma obkľúčila partia miestnych pankáčov. Ich vodca sa mi prihovoril: „Ty tu točíš filmy s kdekým a se mnú ne?!“ A tak sme sa dohodli, že niečo vymyslíme. Dá sa teda povedať, že je to film na objednávku. Ja som ju s radosťou prijal, pretože mi umožnila overiť si niekoľko teoretických postupov a predpokladov v praxi.

Silnou stránkou tohto projektu je, že v ňom hrajú (ne)herci. Nebol zo začiatku problém s tým, že majú ísť pred kameru?

Stanovil som základné pravidlo – kto chcel byť vo filme, mohol v ňom hrať. Nikomu sa nepovedalo nie. Na základe tohto kľúča sa jednotliví hrdinovia do príbehu dostali. Stretol som sa síce s názormi filmových profesionálov, že toto pravidlo je sebadeštrukčné a  neprofesionálne, no neprikladám tomu veľkú váhu. Nakoniec, čo si budeme hovoriť… Harakiri (na rôzne spôsoby) je pre slovenský hraný film príznačné.

Zdroj: Film Punk je hned!

Existoval presný scenár, alebo len boli zúčastnení oboznámení s tým, kam sa majú v konkrétnych situáciách posunúť?

Skôr by som to nazval súhrnom rôznorodých postupov, ktorých výsledkom boli filmové obrazy. Pri bežných filmárskych metódach by im predchádzal klasický literárny scenár. Ten sme síce tiež mali, no neslúžil na natáčanie. Bola to vlastne určitá nadpráca, nevyhnutná z hľadiska uchádzania sa o finančné prostriedky zo zdrojov audiovizuálneho fondu. Hraná sekcia tejto inštitúcie experimentom vo všeobecnosti nežehná. Navyše, v mojom prípade sa jednalo o režijný debut, takže istú mieru nedôvery (v tomto konkrétnom prípade) považujem za oprávnenú.

Nakrúcanie muselo byť mimoriadne náročné, a určite nie vždy išlo všetko podľa plánov. Vyskytli sa nejaké problémy, kedy ste ani vy nevedeli, ako to celé dopadne? Čo bolo najnáročnejšie?

Celé natáčanie (vrátanie postprodukcie) trvalo osem rokov. Tých momentov, kedy som si myslel, že film už nedorobíme, bolo nadmieru. Ak mám byť úprimný, bol to vlastne niekoľkoročný, takmer nepretržitý, tlak na psychiku. Považoval som za neprípustné projekt nedokončiť. Takéto zlyhanie som si jednoducho nemohol dovoliť. Kvôli sebe, pretože ak by sa tak stalo, už by som si neveril. Kvôli spolupracovníkom, ktorí tomuto celému venovali obrovský kopec bezodplatnej energie. No a nezabúdajme ani na to, že film (hoc realizovaný v partizánskych podmienkach) bol financovaný z verejných zdrojov, takže aj z toho vyplývali veľmi jasné a legitímne očakávania a záväzky.

Režisér Juro Šlauka. Zdroj: Art Film Fest

V snímke zahviezdil najmä hlavný hrdina v podaní Pavla Kovačovského. Je príbeh autentický, alebo jeho životná cesta vyzerala úplne inak?

Ondrej Šulaj, ktorý bol počas štúdií mojim zásadným učiteľom a v mnohom ma veľmi ovplyvnil, považuje film podľa skutočnej udalosti za nadbytočné označenie. Veď ktorý film (ak je jeho základným parametrom životná skúsenosť) nie je podľa skutočnej udalosti? A tak v zmysle tohto konštatovania na otázku odpovedám, že náš film je pomerne presnou metaforou skutočného života hrdinu, o ktorom pojednáva.

Zobrazujete vážny problém dnešnej spoločnosti, no vyskytli sa aj napriek tomu počas nakrúcania nejaké milé či vtipné momenty, ktoré vám utkveli v pamäti?

Pre mňa je ten film do istej miery komédia, resp. paródia na ťažký sociálny žáner. Počas realizácie sme nad príbehom sedeli a uvažovali sme, aký hnus by mohol jeho hrdina urobiť, aby bol vo svojej sebeckosti ešte obludnejší. A tak vznikla postava, ktorej pokrvným bratom by mohol byť besný pes. Bez morálnych kódexov a humanity. Bola to od nás kontra voči všetkým tým uboleným hrdinom slovenského filmu. Čo sa týka vtipných a milých momentov,  obávam sa, že sú skôr situačné, naviazané na daný okamih a vytrhnutím z kontextu by sa vtipnosť mohla vytratiť.

Zmenila táto skúsenosť váš názor na drogovo závislých ľudí? Vnímate ich svet v novom zmysle?

Nie.

Mali protagonisti možnosť vidieť film? Ako naň reagovali?

Postavy pochádzajú zo Stupavy, čo je malé mestečko v blízkosti hlavného mesta. Tam sme film premietli v jednej z miestnych nalievární. Bolo to vlastne jediné premietanie, kde film fungoval ako 3D. Hviezdy filmu totiž prišli osobne, sedeli medzi ostatnými návštevníkmi, nalievali sa lacným vínom a jeden z nich dokonca uprostred filmu povstal a nečakane hodil medzi divákov kosu. Hlavný hrdina, ktorý je v súčasnosti vo väzbe, si film pozrel nedávno. Spolu s kameramanom Ivom Mikom sme za ním zašli a film sme premietli priamo vo väznici. Páčilo sa mi, že odsúdení pri sledovaní reagovali na celkom iné pasáže, ako bežný divák. Zrejme je to dané mierou skúsenosti. V nápravnom ústave sa mnohí vzhliadli – zdá sa, že sa s hlavným hrdinom dokážu oveľa ľahšie identifikovať.

V príbehu sú skutočne závislí ľudia. Môžeme teda na plátne vidieť aj reálne užívanie drog?

Drogy, ktoré sa vo filme objavujú, sú reálne. Ich aplikácia a následné prežívanie stavov je autentické. Neviem, odkiaľ ich hrdinovia mali, kto im ich distribuoval a ako celá táto mašinéria funguje. Náš film nie je investigatívny, o tomto nerozpráva. A priznám sa, že ani ja sám osobne som po týchto veciach nepátral. Niekedy je lepšie nevedieť. Hlavne, ak s kamerou blúdite svetom, ktorý balansuje na ostrej hrane zákona.

Zdroj: Film Punk je hned!

Keby ste mali jednou vetou opísať film niekomu, kto sa stále rozhoduje, či pôjde do kina, čo by ste mu povedali?

Ak sa viete odosobniť od smrteľnej vážnosti a dokážete si tento film užiť s ironickým nadhľadom, choďte do toho. V opačnom prípade sa mu radšej oblúkom vyhnite, deprimoval by vás.

Na internete sa môžeme dočítať, že Juraj Gerža, ktorý vo filme vystupuje ako díler, zomrel deň pred premiérou na následky autonehody. Viete, kam vietor zavial ostatných protagonistov?

Juraj nie je jediný, kto sa premiéry filmu nedožil. Odišli aj ďalší. Niektorí dobrovoľne, iní následkom nešťastných náhod či zlého zdravotného stavu. Ale to je asi jeden zo základných atribútov života na hranici smetiska. Premena tu prebieha oveľa rýchlejšie a intenzívnejšie. Dá sa povedať, že svet zachytený a zobrazený v tomto filme dnes už neexistuje. Všetko je inak.

Zdroj: Film Punk je hned!

Slovenská kinematografia ponúka v posledných rokoch množstvo skvelých snímkov. Ktorý by ste odporučil aj divákom v zahraničí?

Máme tu napríklad film Ostrým nožom, ktorý sa ako jeden z mála hraných filmov nebojí kriticky nahliadať na súčasnosť a nevyhovára sa na to, že dejinné udalosti potrebujú odstup. Mne sa tento prístup páči. Minimálne viac ako mlčanie. Podobného razenia bude aj dokumentárny film Skutok sa stal, ktorý sa v distribúcii onedlho objaví a veľmi presne a desivo poodhalí, ako hlboko je v našej spoločnosti metastázovaná rakovina, ktorej sme si dnes už zrejme všetci vedomí. Je mi veľmi sympatická ochota autorov tieto témy riešiť. Ja sám to v sebe ako filmár nemám a o to viac to kvitujem. Prečo by som práve takéto zobrazovanie odporučil divákom v zahraničí? Možno pre výstrahu. A pre jasný signál, že o ňom vieme, že sme ešte definitívne nezhrubli.

Máte momentálne nejaké plány do budúcnosti, resp. pracujete/chystáte sa robiť na novom projekte?

Tráviť ďalších osem rokov života šmodrchaním filmu na kolene si nemôžem dovoliť. Nie je to zdravé. Akýkoľvek ďalší projekt je teda plne v rukách takzvaných odborných komisií.  A tie hrané sú na môj vkus príliš skostnatené, staromódne. Takže príliš ružovo to nevidím. Jedine, že by prišlo k radikálnej zmene. Zrejme by to prospelo.

Zdroj: hashtag.sk
Odporúčame