#Martin Baláž je Slovák, ktorý sa už niekoľko rokov venuje fotografovaniu. Avšak nie hocijakému, zameriava sa predovšetkým na dokumentárne a reportážne. Obľubuje environmentálne témy, 7 rokov dokonca fotil v dome sociálnych služieb. Jeho práce by si našiel aj v portfóliu Európskeho parlamentu a OSN. Zviditeľnil sa nielen na Slovensku, ale aj za ďalekou mlákou, v galériách v Kanade, USA, Rusku či Maďarsku. Martina ti predstavíme v ďalšom pokračovaní nášho seriálu Svet vidia cez objektív.
Začiatky bez foťáku
Martin si fotografovanie zamiloval už na strednej škole, brigádoval vtedy vo veľkosklade liehovín. V jeden deň sa počas práce rozprával s kamarátom o fotografovaní a vtedy to prišlo. Z hodiny na hodinu sa rozhodol, že presne tomuto sa chce venovať. Začiatky však nemal vôbec jednoduché.
„Začínal som bez fotoaparátu. Určite sa všetci chytáte za hlavu, ako je to možné. Jednoducho som si len začal hovoriť, kedy a kde by som vec cvakol. Neskôr som zistil, že pre tento typ fotenia existuje odborný názov, rozhodujúci okamih. Tieto začiatky trvali približne rok. Potom som odcestoval do zahraničia, kde som si na svoj prvý foťák našporil peniaze. Našiel som zmysel v dokumentárnej fotke na ulici,“ opísal svoje začiatky dnes už uznávaný fotograf.
Príbeh jednej skládky
Pred pár mesiacmi sa Martin rozhodol priniesť ľuďom umenie do kultúrnych domov v obciach na Slovensku. Priblížil im Afriku, konkrétne jednu z najväčších skládok s elektrickým odpadom na svete s názvom Agbogbloshie. Nachádza sa v Ghane. Práve tento odpad je v súčastnosti považovaný za najrýchlejšie rastúci.
Martin chcel ľudom ukázať pravdu, ktorú si v rozvinutých krajinách často neuvedomujeme. „Agbogbloshie je svetovým symbolom problému s elektroodpadom. Mal som tušenie, že tam nafotím explicitné fotografie, ktoré budú dôkazom o následkoch bezmyšlienkovitého nakupovania. Príbeh z miesta plného hrôzy je pre mňa pomôckou pri nakupovaní, či elektroniku naozaj potrebujem, alebo sa nenechávam zlákať nejakou ďalšou super akciou.“ A z toho by sme si mali zobrať príklad aj my. Je najnovší iPhone nevyhnutný? Naozaj tak naliehavo potrebuješ nové slúchadlá či tablet?
Za všetým stojí rýchly vývoj
Skládka bola kedysi iba mokraď. Všetko, čo nestihlo prejsť spálením, skončilo práve tu a tak je tomu dodnes. Pre tých, ktorí túto oblasť nepoznajú, je skutočne nebezpečná, vraj pri nepozornosti sa dá aj veľmi ľahko utopiť v tuhom odpade.„Príčinou jej zamorenia je rýchly technologický vývoj, ten stojí v hierarchii príčin produkcie odpadu na prvom mieste. Až potom je konanie spotrebiteľa, ktorý je cez marketing uvádzaný do pokušenia nakupovať,“ ozrejmuje Martin vážnu tému.
Afrika na takéto skládky veľmi trpí, druhou stranou mince však zostáva, že dôvod elektroniky pomáha ekonomike. „Oficiálne je elektronika, ktorá sa dováža do Afriky, funkčná. Je to pre nich ako second hand. Skutočne to pomáha rozvoju kontinentu. Počítače, laptopy aj smartfóny sú dostupné širokej verejnosti, školám a úradom.“ To je podľa Martina v poriadku, problém však nastáva pri samotnom prevoze, pretože na lodiach sa dobrá elektronika zmieša s nefunkčnou.
Afričania z elektroodpadu vyrábajú drahé kovy a práve to ich živý. Na skládke pracujú jednotlivé pracovné skupiny a každá z nich má svojho šéfa, ktorý všetkému velí. Ten nakupuje odpad, ktorý sa nelegálnou cestou doviezol. Takýchto skupín tam nájdeš viacero, odhadom ich je približne 40 a v každej je po 10 ľudí. Ak sa privezú napríklad monitory, tak sa zapália, zhorí plast a cenné kovy sa zo zeme pozbierajú. Títo pracanti si dennodenne zarobia aspoň na večeru pre svoje rodiny.
Pri fotení sa cítil ako uprostred vojny
Čo sa týka samotného fotografovania, Martin na momenty spomína, akoby sa ocitol uprostred vojny, doslova bojoval o život. „Na vymýšľanie kompozície a ďalších parametrov skutočne nebol čas. Na jednom mieste sme nemohli ostať príliš dlho, častokrát to začínalo byť až životu nebezpečné. Nefotil som žiadnu vojnu, no miestami to tak znie a bojové podmienky to aj pripomínalo.“
Aj pri návšteve iných oblastí fotografom prebehli skutočne zvláštne pocity. Asi najviac ho zasiahla cesta cez chudobný slum: „Tam som si uvedomil nezmyselnosť fotografovania. Žiadna fotografia, film, reportáž, kniha nevystihne skutočnú biedu, ktorá je v slume. Mohol som ich urobiť veľa, no neurobil som ani jednu. Nechtiac by som klamal. Skutočnosť chudoby je omnoho silnejšia ako majstrovský obraz či slovo na papieri,“ opisuje Martin jednu z najsilnejších spomienok na Afriku.
Tu sa nerieši, čo bude zajtra
Hustý dym, v ktorom sa nachádza olovo a kadmium, je na každom kroku, dýchajú ho všetci. „Bol som tam asi 6 hodín a po celú tú dobu horelo. Moja bledá košeľa zmenila farbu, stala sa z nej čierna. Dýchať ťažké kovy je nebezpečné, miestni to takto nevnímajú. Znečistenie pre nich znamená, keď naprší a je blato. To je pre nich nepríjemnejšie ako kadmium. Žijú v prítomnosti. Nasýtiť deti a ženu dnes, a nie starať sa, či bude problém so zdravým o pol roka. No práve tie deti v týchto podmienkach trpia najviac, oni zväčša ako prvé umierajú na rakovinu.“
Martin sa na skládke nevyhol podráždeným reakciám, vraj nemá čo fotiť, že skládka ich živí. Mal však aj dobrú skúsenosť. „Hneď na začiatku sa mi prihovoril mladík či nepotrebujem pomoc, že ma bude doprevádzať. Nič za to nechcel, tvrdil len, že je to naozaj málo bezpečné miesto. Aj táto oblasť má svojich pracovníkov, niektorí sú priateľskí, iní by ťa zas zbavili čo najrýchlejšie života.“
Martinove fotografie vypovedajú silný príbeh o tom, ako naša Zem upadá do kolapsu. Arthur Schopenhauer píše, že najväčším pokrytectvom ľudstva je všeobecný prístup k problematike. Milovať ľudstvo bez toho, aby som miloval konkrétnych ľudí, je pokrytecké. Milovať prírodu bez toho, aby som vyhodil ohorok cigarety do koša je pokrytecké. „Môžeme tu meditovať o ekológii, ale keď sme raz leniví odhodiť fľašu do plastu, tak je to nezmysel,“ vyjadril svoj názor na záver Martin.
Zdieľať na