#V súčasnosti sme svedkami narastajúceho záujmu mladých ľudí o slovenské filmy, čoho dôkazom sú snímky, ako Čiara či Únos. Kinosály postupne ožívajú aj v malých mestách, kde sa stále dokážu ako-tak uživiť. Popri tomto kino-ošiale však stále funguje aj divadlo, ktoré už stáročia sprostredkúva unikátny zážitok svojim divákom. O tom, ako vníma súčasné postavenie týchto oporných druhov umenia rozprával riaditeľ nitrianskeho Starého divadla Karola Spišáka, Martin Kusenda.
Niekoľko rokov ste žili v zahraničí, konkrétne v Nemecku. Prečo ste sa rozhodli vrátiť naspäť na Slovensko?
Prvýkrát som do Nemecka odišiel, pretože som vyhral konkurz do medzinárodného projektu míma Milana Sládka – Pantalón a Kolumbína. Po pár rokoch som sa chcel rozvíjať aj ako herec, ale kvôli jazykovej bariére to bolo ťažšie. Divadlo som samozrejme hral, ale nie tak intenzívne ako by som chcel.
Divadlo mi chýbalo, preto som sa vrátil do divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde som začal svoje profesionálne účinkovanie, po skončení VŠMU na doskách, ktoré znamenajú svet. Roky a život v cudzine ma však istým spôsobom poznačili. Preto som vo Zvolene nevydržal dlho a vrátil som sa späť do Nemecka. Môj návrat však už nebol taký, ako som si predstavoval a tak som už po niekoľkýkrát balil kufre smerom domov. Odvtedy som na radosť mnohých tu (smiech).
Ako a kedy prišla ponuka na pozíciu riaditeľa divadla?
Dostal som príležitosť v seriáli Panelák, kde som hral menšiu rolu barmana a potom maséra. Niekoľko rokov som pracoval na vyššej manažérskej pozícii v medzinárodnej obchodnej spoločnosti. Keď som sa dozvedel, že v mojom druhom divadle, v ktorom som hrával a kde pracovali obaja moji starí rodičia, bude vypísaný konkurz na riaditeľa, tak som si povedal, kto iný sa má prihlásiť ako človek, ktorý tie pomery v ňom pozná a má už aj isté manažérske skúsenosti.
Dnešné hollywoodske filmy stoja stovky miliónov dolárov, nehovoriac o obrovských výdajoch na masívnu reklamu po celom svete. Mladá generácia už nechce platiť v kinách ani za komorné drámy, ale chce vidieť obrovské digitálne výbuchy a dávku akcie. Na druhej strane brehu stojí divadlo. Čím podľa vás môže konkurovať filmovým blockbusterom?
Myslím si, že to je situácia, ktorá je špecifická práve pre Slovensko. Keďže v Amerike alebo Západnej Európe dokážu veľmi úspešne fungovať divadlá popri kinách. U nás je teraz multiplexový boom. Kultúrny priemysel dokázal v posledných rokoch narásť, čo sa týka objemu prostriedkov, ktoré doňho prišli, či ktoré vygeneroval sám. Veď aj návštevnosť slovenských filmov prekonala očakávania mnohých ľudí.
Ja sa na veci pozerám takto: Klasická slovenská rodina, otec, matka a 2 deti. Z mesačného príjmu majú výdavky na stravu, škôlku, záujmy a potom majú nejaký rozpočet na kultúru. Tu sa možno dostávame do nejakej konkurencie. Oni si povedia, že tento mesiac pôjdu na premiéru filmu, tam nech vstupné s pukancami stojí 10 eur. Oni majú k dispozícii 40 eur. Myslím si, že divadlo by sa nemalo snažiť konkurovať filmu a televízií, ale malo by k nim ponúknuť alternatívu.
Samozrejme, sú divadlá, ktoré sa snažia využiť prítomnosť televíznych alebo filmových známych tvárí očakávajúc, že divák, hlavne kvôli nim, do toho divadla príde. Nie je to ale vždy najšťastnejšie rozhodnutie, pretože divák si stotožní toho herca práve s konkrétnou postavou v televízií, alebo vo filme a zrazu ho vidí v divadle, napríklad v inej dramatickej polohe. To hlavne v prípade mladšieho publika prináša občas rozporuplné reakcie…
V čom je divadlo oproti nim také výnimočné?
Ja by som povedal, že ani nie iba divadlo, ale javiskové umenie všeobecne. Či už je to opera, divadlo alebo balet. Kino nikdy neponúkne divákovi živý zážitok tu a teraz, to znamená, že si vždy môžete pozrieť dobrý film, ale stále je to to isté, má štandardné prvky, herecké výkony… Je to už raz zaznamenané a to nie je ako živý prednes.
V divadle máte tých možností a rozmerov oveľa viac, už len vojsť do divadla je zážitok, cítite, ako to na vás pôsobí, ako to tam vyzerá, či čo vidíte. Potom je tu samotné predstavenie, vy počas neho viete cítiť, vidíte, počujete, čo sa tam odohráva či dokonca môžete niekedy aj ochutnať, keďže sú aj interaktívne predstavenia.
Vidíte vznik živého diela priamo pred vami. So všetkými pozitívami aj negatívami, pretože tam sa môže stať hocičo. Herec zabudne text, teraz ako to spracuje? Tá ilúzia je oveľa silnejšia a intenzívnejšie vás dokáže vtiahnuť na to javisko, na rozdiel od filmu, kde vás obrovské plátno delí od príbehu.
Nedovolím si uprednostňovať žiadne umenie pred iným. Každé umenie, ktoré sa robí úprimne a zodpovedne dokáže návštevníka zaujať. Povrchné diela môžu byť ako také hamburgery s hranolkami, síce to vonia dobre a dáte si to, namiesto toho šalátu, ktorý vás možno nepritiahne, ale dá vášmu telu viac, aj keď to na prvý pohľad necítite.
Pred 25 rokmi vyzeral svet pomerne odlišne. Ľudia trávia na internete väčšinu dňa, ako sa muselo divadlo prispôsobiť dnešnej dobe?
Prvú definíciu divadla povedal Shakespeare cez Hamleta. Hamlet má predslov k hercom, od ktorých chce aby zahrali výjav usmrtenia kráľa. „Poslaním divadla od nepamäti bolo nastavovať zrkadlo prírode, ukazovať cnosti jej krásu, zlobe jej ošklivosť a dobe jej vernú podobu, jej odtlačok.“ To sa nezmenilo, ak tu bude akákoľvek internetizácia, divadlo jednoducho má tu licenciu na vznik živého diela tu a teraz. Netreba brať nové výzvy ako nepriateľa, treba ich akceptovať, že tu sú a využiť ich vo svoj prospech. Nijakým spôsobom to divadlo neohrozuje, práve naopak, internet využívame hlavne na propagáciu ako aj komunikáciu s našimi divákmi.
Okrem internetu je tu iný fenomén a to sú napríklad počítačové hry, tie ja osobne vnímam s veľkým otáznikom. Kým v 19. ale aj v 20. storočí ste sa tešili, že budete vidieť marionetové divadlo alebo cirkus, tak teraz sa už posúvame do toho, že ľudia sa začali viac-menej izolovať a trávia dosť času na sociálnych sieťach a vzdávajú sa dobrovoľne svojho súkromia. Nie je neobvyklé ani urážanie a znepríjemňovanie života oponentom, veľmi často anonymným spôsobom , alebo pod falošnou identitou.
Sú už podľa vás ľudia závislí na internete?
Osobne mám veľký rešpekt pred vecami, na ktorých máme byť závislí. Dovolím si položiť vám otázku: Čo by sa stalo, keby na Slovensku zrazu vypadol Internet, jednoducho skolaboval? Dobre si premyslite, nielen koľko ľudí, ale čo všetko je od internetu závislé… Inštitúcie, banky atď. Zrejme by tu do troch dní nastala anarchia a chaos, pokiaľ by štát nenastolil poriadok, ak by sa mu to vôbec podarilo. Dovolím si povedať teda, že áno, celá spoločnosť, dokonca aj štát je až príliš závislý na internete.
Ako vnímate súčasnú situáciu na poli divadiel u nás na Slovensku? V čom nastala tá najväčšia zmena od začiatku tisícročia? Začal sa väčší boj o diváka, alebo sa skôr riadili myšlienkou, že kto chce divadelný zážitok, ten si ho nájde sám?
Stále verím v Mund propaganda, teda ak by som to mal preložiť z nemčiny, tak by som povedal niečo, ako ústne podanie. Môžete mať akýkoľvek marketing, urobíte pekné fotografie, poviete si, že to môže byť pekná hra. Ale pokiaľ je zlá, ľudia to posunú ďalej. Môžete natlačiť inscenáciu akýmikoľvek hviezdami, ale pokiaľ tie hviezdy nepodajú adekvátny výkon, ľudia na tú hru neprídu.
Zoberte si Prahu, máte tam 50 divadiel a uživia sa, nájdu si svojho diváka. Slovensko žije divadelne, aj kultúrne, ale objem prostriedkov, ktoré náš štát dáva do kultúry je žalostne nízky oproti iným krajinám. A pokiaľ sa to nezmení, tak budeme ešte dlho len jeden z najkultúrnejších národov v Československu.
Všetci sme si minimálne na základnej škole prešli povinnými divadelnými predstaveniami, a povedzme si úprimne, množstvo z mladých ľudí si voči nemu vytvorilo počas puberty istú averziu. Považuje ho neoprávnene za nudnú záležitosť. Stotožňujete sa s týmto názorom, respektíve, ako podľa vás mladí ľudia v dnešnej dobe vnímajú divadlo?
Všetko je to otázka ponuky a dopytu. Najťažšia veková kategória je od 13 do 24. Myslím si, že tam záujem o divadlo a akékoľvek umenie veľmi klesá, hlavne u chlapcov. Dievčatá sú ešte ochotné do divadla ísť a zaujímať sa. Ale verte mi, že ak by spoločenské hodnoty boli nastavené inak, tak by sa do divadla chodilo. Ale môžem vám zaručiť, že 90% z tých mladých ľudí si do životopisu napíšu záľuby ako: knihy, literatúra. Opakujem ale, k dobrému divadlu si nájdu diváci cestu sami a aj sa doňho vrátia.
Snažíte sa mladému divákovi ponúknuť niečo navyše?
Naše divadlo má kompletne urobený program pre školy s názvom Staré divadlo+, máme aj divadelných ambasádorov na základných školách. Takže v tomto nenechávame nič na náhodu, ale je jasné, že všetkých nezískame a je to dobre, pretože človek v dozrievajúcom veku má právo povedať si, čo sú jeho priority.
Najviac sa mi však páčilo keď boli Olympijské hry v Londýne a pýtali sa ľudí, čo navštívili náš olympijský dom, čo sa im najviac páčilo. Všetci sa chodili pozerať na našu prírodu a kultúru. A teraz sa pozrime, aký objem prostriedkov investujeme do prírody a kultúry a ako pomáhame budovať povedomie v mladých ľuďoch.
Vaše divadlo o pár dní odpremiéruje novú inscenáciu Kráska a zviera. Táto rozprávková klasika sa minulý rok dočkala filmového spracovania od štúdia Disney a zarobila viac ako miliardu dolárov. Povedzme, že na internete je už voľne dostupná, aj keď pirátske sťahovanie nijako neschvaľujeme. Prečo by sa mal podľa vás rodič rozhodnúť práve pre vašu divadelnú verziu a nie tú filmovú?
Ak sa mi nejaký príbeh páči, tak si ho rád pozriem, lebo čo umelec, to pohľad na vec. Umelecký výtvor je jedinečný. Režiséri ponúkajú ich pohľad na krásu, škaredosť, strach, otvárajú sa rôzne otázky. Keď je ale niečo urobené naozaj špičkovo, neprerábajme to. Prečo nevznikol nový Mrázik? Starú verziu z 50. rokov pozeráme každý rok a stále je to očarujúce a krásne.
V divadle je to iné. Určite nebolo našim zámerom zviesť sa na vlne popularity Krásky a zvieraťa. Bola to téma, ktorú ponúkli tvorcovia. Otázka je, či to využijeme alebo nie. A ja si myslím, že áno, ľudia si povedia: „A, poďme si to pozrieť do divadla.“ A ešte k tomu tá možnosť sa takmer dotknúť herca, vidieť ho a počuť ho v tej chvíli je neopakovateľná.
Spolu so zmenou hodnôt v spoločnosti za posledné roky ste v divadle nútení prichádzať s témami, o ktorých by ste v minulosti ani nerozmýšľali. Podľa čoho sa rozhodujete pri výbere inscenácií?
Ideálna inscenácia je taká, ktorá má nespochybniteľnú umeleckú hodnotu a je divácky úspešná. A ja si dovolím tvrdiť, že nám sa to podarilo. Máme inscenácie, ktoré nepodliezajú latku a sú divácky veľmi úspešné, o čom svedčí aj to, že je stále vypredané. Malý princ, Hop či iné inscenácie posledných dvoch sezón. Orwellova Farma zvierat vyšla, hoci je to náročná inscenácia, je vynikajúco spracovaná.
Stačí dnes diváka už len pobaviť, alebo sa naozaj v každej hre musí skrývať niečo, čo ho donúti premýšľať?
My to máme o to ťažšie, že tak trošku formujeme názor našich divákov. Bola istá diera na trhu, ktorú využili duá na Youtube, ktoré pesničkami oslovili deti. My ideme inou cestou, neorientujeme sa čisto komerčne, ale chceme toho detského diváka zaujať nie len zábavou, ale aj témou.
Ale je normálne, ak divadlo potrebuje titul, ktorý divákov láka. Dramaturgický plán zostavujeme podľa vekových kategórií a aktuálnej potreby, keďže divadlo má aj nastavovať zrkadlo aktuálnym spoločenským udalostiam a sú isté témy, ktoré sú bohužiaľ nadčasové. Ide o alkoholizmus, šikanu, tyraniu a bohužiaľ sú s nimi čoraz častejšie konfrontované deti od útleho veku.
Dráma a divadlo sú v podstate dve kategórie drámy. Vy ste nedávno uviedli predstavenie od kultového Georgea Orwella, Farma zvierat. Myslíte, že aj v prípade divadla a filmu platí, že všetky dramatické kategórie sú si rovné, no niektoré sú si rovnejšie?
Otázka znie. pred kým by si mohli byť rovnejšie. Čo sa týka remesla a poctivosti urobiť, či už inscenáciu, respektíve pracovať v divadle alebo na filme, tam sme na jednej lodi a úplne seberovní. Všetko, čo robím musím robiť zodpovedne a poctivo a preto nie je v tomto zmysle rovných a rovnejších. V našej branži ani nejde o rovnosť, ale o šťastie. Preto sú u nás šťastní a šťastnejší.
Zdieľať na