ROZHOVOR Režisér Olmo Omerzu: Natočiť ten film bolo pre mňa veľkým rizikom, hovorí

Režisér Olmo Omerzu s hercami z filmu Všechno bude (foto: facebook.com/olmo.omerzu.vsechno.bude)

#Svoj prvý krátky film nakrútil už keď mal 13 rokov. Olmo Omerzu, rodák zo slovinskej Ľubľany, sa v priebehu rokov vypracoval na popredného režiséra českých filmov. Do nášho susedného štátu sa dostal skrz štúdium na pražskej Filmovej a televíznej fakultue Akadémie múzických umení.

Odvtedy vytvoril známe snímky, akými bola Príliš mladá noc či mimoriadne úspešný Rodinný film. Slovenské kiná momentálne brázdi jeho najnovší projekt s názvom Všechno bude (recenziu nájdeš na tomto odkaze). Čo nám o ňom prezradil samotný režisér, sa dočítaš už o pár riadkov nižšie.

Všechno bude je vaším prvým filmom po troch rokoch. Čo robí filmový tvorca a režisér, keď sa rozhodne vybrať si trojročnú „dovolenku“?

Ono to nie je úplne tak, že medzitým bola trojročná pauza. Zatiaľ mi to vždy vydalo tak, že hneď po konci jedného natáčania som mal už v príprave scenár pre ďalší projekt. To je pre mňa zároveň asi aj najrýchlejší spôsob, ako tie filmy robiť. O troch rokoch dovolenky by som teda nehovoril. Pracoval som na scenári pre Všechno bude, veľa sme skúšali s mladými nehercami a potom sa celý projekt pomerne dlho strihal, keďže sme mali veľké množstvo materiálu. Za to môže množstvo improvizácie počas nakrúcania.

A samozrejme, ja s tými filmami veľa cestujem, pretože sú vo veľkom distribuované aj v iných štátoch. Napríklad môj predchádzajúci Rodinný film mal premiéru vo Francúzsku ešte len teraz na jeseň v novembri. Takže som bol nedávno v Paríži. Je to tak, že tie filmy ešte majú ešte troška dlhší život a nakrútením to ani zďaleka nekončí.

Akým spôsobom ste sa dostali prvýkrát do kontaktu s týmto projektom? Oslovil vás scenár Petra Pýchu, alebo ste o námete vedeli ešte skôr?

Petr scenár vyvíjal z dramaturgom Jaroslavem Sedláčkem z Českej televízie a obom im napadlo, že by to mohla byť látka pre mňa. Takto sa dostal ku mne. Keď som ho čítal, veľmi ma zaujal práve tým, akým spôsobom Petr píše dialógy a ako prirodzene blízky mu je jazyk a spôsob rozprávania teenagerov. Mám taký pocit, že tak živé dialógy som predtým asi ešte ani nečítal. Práve v tom ma to celé oslovilo. Bol som si však zároveň vedomý toho, že tento projekt bude možné nakrútiť jedine tak, že tí chlapci budú musieť byť skutočne presvedčiví. Jednoducho to bude musieť vychádzať priamo z nich.

Všechno bude (foto: Filmtopia)

Vašou predošlou snímkou bol úspešný Rodinný film. Cena za najlepší film a scenár od českej filmovej kritiky, tri nominácie na Českého leva či Cena za umelecký prínos na medzinárodnom filmovom festivale v Tokiu. Cíti po tomto režisér pri tvorbe nového projektu istú zodpovednosť, alebo sa naopak snaží na tieto veci nemyslieť a sústredí sa iba na prítomnosť?

Určite nechcete, aby bol ten ďalší film menej úspešný než ten predtým. Tá tendencia by mala skôr stúpať, než klesať. Zároveň som sa však trošku bál, aby som sa nezačal príliš opakovať, čo je podľa mňa vždy nebezpečné. Začal tu byť teda prítomný veľký faktor neistôt, ktorý ma ale začal veľmi zaujímať. K celému projektu som tak začal pristupovať viac otvorene a dokumentárne. Keď sme vybrali veľmi zaujímavých chlapcov, začali sme vo veľkom skúšať, scenár a vlastne aj celá podoba filmu sa menila. Ja som sa ich hlavne snažil nejakým spôsobom ukázať presne takých, akými naozaj sú.

Práve v tomto to pre mňa bola tá najväčšia neistota. Akoby som až do konca nakrúcania presne nevedel, ako to bude vo výsledku vyzerať. Povedal som si, že vlastne až potom v strižni uvidíme to, čo sme vytvorili. Behom samotného nakrúcania som sa k projektu snažil pristupovať nie ako k celku, ale každému jednému dňu zvlášť a dostávať z neho čo najviac zaujímavých a živých situácií.

Ako prebiehalo nakrúcanie snímky? Predsa len ide o road movie, bolo nutné vyhliadnuť si exteriéry vopred a všetko naplánovať?

Ide o zimný road movie, čo pre tento žáner nie je vôbec typické. Počas tvorby som si uvedomil, prečo sa tento typ filmov nerobí v tomto ročnom období. Točíte pred autom, v aute a v chladných podmienkach je to niekoľkonásobne náročnejšie. My sme sa snažili hľadať rôzne lokácie po celom Česku, aby sme dosiahli onen pocit plynutia času. Pri road movies sa mi totiž zdá, že práve to je dôležitým faktorom. Akoby sme to dobrodružstvo nechávali postupne za sebou. Tu je to veľmi pekne viditeľné cez sneh. Ten v tomto prípade okolitú krajinu posúval do rozprávkovej až snovej atmosféry, ktorá sa mi veľmi do filmu hodila.

Boli sme ale zároveň aj poriadne pripravení. Behom nakrúcania som chlapcom občas dával prekvapenia. Oni o nich napríklad vôbec nevedeli a zrazu museli nejakým spôsobom improvizovať. Chcel som im rozbúrať také tie naučené pravidlá. Takže vo filme je niekoľko takých situácií, ktoré sú veľmi živé práve skrz to, že som ich prekvapil a oni to nečakali.

Pre Tomáša Mrvíka a Jana Františka Uhera išlo o vôbec prvý celovečerný film. Ako ste vyberali hercov? Vieme, že Jan mal trošku problém s nadávkami a Tomáš zase musel nakrúcať záchranu psa pri chladných októbrových teplotách.

Ja neviem, ako veľmi sú si toho oni vedomí, ale podľa mňa bolo najťažšie pripraviť ich tak, aby hrali a pôsobili vierohodne, ako ich je možné v tom filme nakoniec aj vidieť. To sa nám podarilo a myslím si, že to vychádza najmä z tých niekoľkomesačných skúšok. Počas nich sme ich, spolu s Eliškou Křenkovou, ktorá hrá v tom filme stopárku, spoločne pripravovali na nakrúcanie. A potom sú tam samozrejme tie príbehové udalosti, ktoré museli obaja prekonať.

Robili sme veľmi dlhé castingy, no nebolo príliš ťažké nevšimnúť si ich. V rámci tých chlapcov, ktorí prichádzali, boli veľmi výrazní. Vlastne som ani nemal žiadny predvýber desiatich. pri ktorom by som mal pocit, že možno existuje nejaké tretie a štvrté miesto. Videl som ich naozaj veľké množstvo, ale oni dvaja boli pre mňa obrovskými favoritmi. Veľmi som dúfal, že spolu budú fungovať. Každý z nich vynikal nejakou svojou výraznosťou. Ten posledný casting tak bol iba o tom, či fungujú ako dvojica.

Filmov o dospievaní nájdeme v súčasnosti už naozaj veľké množstvo. Priniesť teda snímku, ktorá si stále bude držať istú sociálnu rovinu a zároveň osloví diváka, je čoraz ťažšie. Čím ste sa od nich chceli odlíšiť?

Toto je taký žáner, kde samotný film nie je až tak príbehový. Samozrejme, vždy je tam dôvod, prečo niekto uniká a potom sú isté veci, ktoré sa odohrávajú. Akési epizódy. Ja som sa chcel hlavne odlíšiť blízkosťou k hlavným postavám. Tie sú veľmi špecifické a naozaj veľmi zaujímavé. Išlo mi o to nakrútiť portrét toho obdobia, kedy je priateľstvo veľmi slobodné a bez akýchkoľvek predsudkov. Oni dvaja sú sami a sú to takí blízki outsideri.

Je to niečo veľmi krehké, pretože to o chvíľu stratia a budú dospievať v okolí, ktoré nie je príliš ústretové k akejkoľvek inakosti. Presne toto som sa v tom filme pokúsil zachytiť. Filmy o dospievaní často točia dospelí a tí len spomínajú na svoje detstvo. V tom sa však odráža moment nostalgie a zároveň vytvára nepravdivý obraz. Nie je to z tej správnej perspektívy.

Snímka v Česku premiérovala už v septembri a dočkala si pomerne pozitívnych recenzií a okrem iného aj ceny za réžiu či nepremenenú nomináciu na Krištáľový glóbus. Aby toho však nebolo málo, tak Česká filmová a televizní akademie vyslala projekt do boja o nomináciu za najlepší cudzojazyčný film. Nič samozrejme nie je isté a mená filmov ohlásia až o pár dní, no ako vy vnímate takúto poctu?

Som naozaj veľmi rád. Znamená to totiž, že ten film, ktorý bol pre mňa veľkým rizikom, ľudia chápu a páči sa im. Každý filmár chce, aby to, čo sa snaží dosiahnuť, bolo v tom filme obsiahnuté a fungovalo to. Občas sa to naplní viac, občas menej. Pokiaľ sa pošťastí a naplní sa to viac, tak je to veľká radosť. Potom je fajn s tým filmom jazdiť aj po svete a vidieť reakcie všetkých tých ľudí.

Posledný polrok som napríklad bol celý čas na cestách. Od Španielska, Spojených štátov, Kanady, všade možne. Podľa všetkého to inak vyzerá tak, že snímka sa do konečného výberu na Oscary nedostala. Stále sú však v hre tri nominácie na Ceny českej kritiky a ešte je tu aj Český lev.

Odbočme trošku od vášho posledného filmu. Aj vy ako tvorca máte iste svojho obľúbeného režiséra či film, na ktorý nedáte dopustiť a rád si ho po čase opäť pozriete.

Ja mám veľmi rád filmy od francúzskeho režiséra Mauricia Pialata. Zbožňujem Našim láskam. Je to presne ten typ snímky, pri ktorej má človek doslova „otvorenú hubu“.

Tri roky ste pôsobil ako člen vydavateľskej rady komiksového časopisu Stripburger. V roku 2004 ste dokonca vydali knihu komiksov s názvom Shadows. Zostali ste komiksom v nejakej forme verný dodnes? Ako vnímate súčasný trend hollywoodskych komiksových veľkofilmov?

Tvoril som trošku odlišný typ komiksov. Chodil som na výtvarnú školu a dlho som uvažoval nad tým, že by som sa venoval dizajnu. Po strednej škole som si však stále nebol úplne istý, či sa chcem hneď venovať réžii. Komiksy som ale vnímal skôr výtvarne, než príbehovo. Čo sa týka súčasného trendu, tak úplne ho chápem a príde mi prirodzené, že v rámci špeciálnych efektov a dnešných technických možností vo filme, Marvelovky a komiksové filmy zažívajú taký veľký boom.

Nie som voči nim nijako kritický, rovnako ako ku ktorémukoľvek dobrému, komerčnému mainstreamovému filmu. A ešte pokiaľ tú zábavu ide robiť takto kvalitne a stojí to strašne veľa peňazí, ktoré sa ale zároveň vrátia, tak mi to príde úplne skvelé. Som ale zvedavý, kam až to celé zájde a ako dlho tu s nami tento trend zostane.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť