ROZHOVOR Táňa, vďaka ktorej hrajú Slováci za hranicami: Naše kapely šancu majú, otázne je, či to chcú

#Za každým odohratým koncertom či naplánovaným turné nejakej kapely sa skrýva obrovské množstvo práce. Ale tiež, ako hovorí Táňa Lehocká, manažérka kapiel a organizátorka koncertov: „Obrovské množstvo neuveriteľných stretnutí, možnosť spoznať výborných ľudí, množstvo nových poznatkov a hudobné zážitky.“

Táňa niekoľko rokov organizuje v Bratislave koncerty pod hlavičkou promotérskej skupiny Real Something a takisto sa stará o booking niekoľkých slovenských a českých kapiel. Inštrumentálnych The Ills posiela pravidelne na európske turné a vďaka jej práci si zahrali aj na islandskom festivale Iceland Airwaves. Z „jej“ interpretov sa darí aj Nvmeri, Swan Bride, čerstvému objavu Tolstoys či českým Manon Meurt. V našom rozhovore hovorí o tom, aká je jej náplň práce a čo slovenskí interpreti potrebujú, aby prerazili za hranicami.

Tvoj príbeh bookingu a promotérstva sa začína pred rokmi koncertom talianskej kapely Soviet Soviet. Ako si sa k organizovaniu dostala?
Ak si kapelu nezavoláš sám a nespravíš jej koncert, tak nebude. Toto mi vravel pred rokmi Juri Hoppan z Exitabu a EXITmusic, od ktorých som si zobrala príklad. Zároveň som v tom čase spoznala viac „promotérskych“ skupín, ktoré sa pohybovali okolo priestoru Obluda v Bratislave. Sama som tam na koncerty chodila a zistila som, že vďaka prístupu samotného klubu a aj ľudí, ktorí sa tam pohybovali, je to všetko možné. V tej dobe sa objavila kapela Soviet Soviet a ja už neviem, ako sme sa s nimi vtedy skontaktovali, myslím, že priamo s nimi jednala Katka Šamajová a nejak spolu sme to dali dokopy. Mám pocit, že vtedajší agent urobil miniturné slovenských Swan Bride, ktorých Katka vtedy manažovala, po Balkáne. Bola to nejaká zhoda okolností. Mne vtedy viac ľudí hovorilo, že ich treba zavolať do Bratislavy. Celé to bolo také nejaké prepojené, napriek tomu, že to bol len môj prvý koncert.

Kedy si si uvedomila, že je to je niečo, čo by si chcela robiť takpovediac na plný úväzok?
Po tom prvom koncerte som mala úplne fantastický pocit. Bolo to strašne super, mali sme Obludu plnú na prasknutie, ale vlastne nešlo ani tak o ten počet ľudí, ale skôr eufóriu, ktorú sme zažívali. Bolo jasné, že chcem koncerty robiť ďalej, ale dlho som vôbec nerozmýšľala nad tým, že či by som to chcela robiť full time alebo nie. Všetko to bolo spontánne, aj v ďalších mesiacoch a rokoch. Koncerty sa stále dali robiť popri škole alebo práci, zlom nastal, až keď som sa dostala k bookingu našich kapiel, respektíve manažmentu. Že to bol zlom som si uvedomila až neskôr. Plný úväzok sa z toho stal postupne a úplne nenápadne. V podstate len nedávno som zistila, že si to vyžaduje naozaj kvantum času a že už nestíham robiť nič iné a v podstate nemám voľný čas.

Niektoré z tvojich kapiel, špeciálne The Ills a českí Manon Meurt hrávajú často za hranicami. Pri ktorých interpretoch zo svojho zoznamu vieš, že sa máš pri bookovaní sústrediť práve na cudzinu?
Niekto by si možno myslel, že je to vec žánru, ale vôbec to tak nie je. Do zahraničia nedokážem booknuť kapelu, ktorá v tom nie je na 100% po všetkých stránkach, s ktorou nemáme dlhodobý plán, ktorý postupne reálne plníme. Nie je to vlastne vôbec nejaká romantika, v zahraničí je to celé oveľa viac o biznise. Podmienky sú oveľa tvrdšie, požiadavky oveľa väčšie, ale ani nie na úroveň hudby, ale na profesionalitu kapely a ľudí okolo nej. Samozrejme, hudba je stále základ, ale o žáner a podľa mňa ani jazyk, v ktorom kapela spieva, až tak nejde. Kapely, ktoré čakajú, že ich niekto niekde objaví a myslia si, že stačí nahrať fantastický album a ostatné príde samo, sú žiaľ z 99% v dnešnej dobe odsúdené na zabudnutie. Tým nechcem povedať, že je zlé, že chcú „len“ nahrať fantastický album. Je to super, ale ak sa tým chcú aspoň sčasti živiť, je to málo. Čiže zase sa dostávame na úplný začiatok k tomu, že si najprv treba povedať, čo vlastne kapela chce a čo je ochotná preto urobiť.

Mnoho interpretov funguje v pohode bez manažéra, je to pre nich plus či mínus? Od akých okolností záleží?
Záleží od toho, ako to vyhovuje samotným interpretom. A aké je ich pôsobenie. Ak to celé zvládajú sami, tak je to samozrejme fajn. Dôležité je, čo očakávajú od toho oni sami. Či sú ochotní vybavovať si všetko sami, riešiť aj nezaujímavé byrokratické záležitosti, vypisovať množstvo mailov, písať o sebe, prečo práve oni sú tí praví, stretávať sa s ľuďmi a predávať sa. Toto sú väčšinou veci, ktoré sa umelcom veľmi nechcú robiť a je to pochopiteľné. Zároveň sú ale kapely, ktoré takéhoto človeka medzi sebou majú a môže to fungovať. Na určitej úrovni sa to ale potom neskôr podľa mňa nedá stíhať.

Nepochádzaš, nazvime to, z kapelového prostredia, aj keď si nejaký čas dídžejovala. Nie je to limitujúce, keď sa chceš potom vžiť do role hudobníkov a vybavovať pre nich koncerty?
Nemyslím si. Stále tu ide o empatiu a medziľudské pochopenie. A o komunikáciu medzi nami.

Čo teda slovenské kapely potrebujú, aby hrali častejšie za hranicami? Majú na to šancu?
Základ je, že musia vedieť, čoho sú ochotní sa vzdať na úkor tohto hrania. Ak sa všetci v skupine zhodnú, treba mať kontakty na správnych promotérov alebo kluby. Na veľkých trhoch ako je Nemecko, Francúzsko, UK ale aj Benelux či Poľsko, treba mať aj partnerov, či už v rámci bookingu alebo PR. Veľkou pomocou je aj vydavateľstvo. Samozrejme, stále sa dajú hrať DIY malé kluby, komunitné akcie, festivaly, pokiaľ poznáš takýchto ľudí, je to tiež fajn a dokážeš hrať veľmi veľa koncertov. Aj viacero slovenských kapiel takto jazdí hore-dole celou Európou. Tu je ale ten kontakt silne založený na komunite. Slovenské kapely šancu majú, otázne je, či chcú.