ROZHOVOR Talentovaný Erik fotil slovenskú armádu, Ega aj známych športovcov: Základ je hľadať chyby na vlastných záberoch

visualgang.sk

#Hoci fotografa Erika Tomašáka možno nebudete poznať po mene, neprekáža to. Hovorí totiž zaňho práca, talent a vášeň k fotografovaniu. Po mediálne úspešnom projekte fotografií a videa pre armádu Slovenskej republiky, ktorý sme publikovali na stránke Hashtag.sk pred Vianocami, sa pre nás Erik rozrozprával o začiatkoch, súčasnosti, no i zaujímavostiach, ktoré súvisia s jeho prácou so známymi osobnosťami.

>> Exkluzívne FOTO z výcviku slovenskej armády: Bez prikrášlenia, takto ste našich vojakov ešte nevideli <<

Ako si sa vlastne dostal k fotografovaniu? Bola to tvoja záľuba od mala, alebo si si k nej začal hľadať cestu postupne?

K foteniu som sa dostal cez snowboarding a skateboarding počas strednej školy. Tieto dva športy a ľudia v ich okolí ma začali formovať. Všetko to však prichádzalo postupne a našťastie sa to neustále vyvíja.

Ako vyzerali tvoje začiatky? Čo všetko musí urobiť mladý človek, aby sa dostal do hľadáčika ostatných?

Moje začiatky boli zvláštne. Fotil som prevažne šport a zhruba po roku od prvého vlastného fotoaparátu som dostal príležitosť fotiť pre Monster Energy. Vyhol som sa tak obdobiu trieskania peňazí zo svadieb a stužkových a zaseknutí sa na „pásovom fotení“. Tým pádom som veľa cestoval, spoznal množstvo zaujímavých ľudí,  naučil sa disciplíny a ako komunikovať, čo je naozaj dôležité. To ostatné si ma potom našlo samo s obrovskou dávkou práce, sebazaprenia a učenia.

Na tvojom webe nájdeme pomerne rozsiahle portfólio, kde nechýbajú ani fotografie osobností ako Ego, Separ, skupina Zoči Voči či profesionálni športovci. Kedy prišiel ten moment, v ktorom si si uvedomil, že toto by mohlo byť niečo, čo ti bude platiť v budúcnosti účty?

Bolo to až keď som končil vysokú školu a skončil aj full-time v Monster Energy, kde fotenie tvorilo iba cca 30% plného úväzku, takže som sa ako fotograf absolútne necítil. Zrazu malo nastať obdobie, aké som nikdy nemal a to bolo bez práce a školy. Našťastie sa na to ani nedostalo a začal som fungovať s chalanmi z Kreativ Gangu, čo je jedna z najlepších kreatívnych a reklamných agentúr. Tam práce pribúdalo, pričom som sa venoval už iba foteniu a tak v roku 2015 vznikol Visual Gang.

Pracoval si už na veľkom množstve rôznych projektov. Ktorý bol podľa teba najnáročnejší a pri ktorom si sa zase cítil naozaj dobre a všetko išlo takpovediac „od ruky“?

Myslím, že najzaujímavejší bol minulý rok, keď som robil prevažne kampaňové a projektové veci, o ktoré sme sa dlho snažili. Dostať dôveru u veľkých firiem a agentúr nie je jednoduché a treba na to dozrieť. Najnáročnejšie bolo zrejme fotenie pre Adidas, na ktoré bolo naozaj málo času. Mali sme menej ako 4 hodiny na natáčanie spotu a fotenie kampane s Róbertom Vittekom a Adamom Zreľákom k novým kopačkám. Reálne som mal na fotenie asi 30 minút, brief sa zmenil priamo na mieste a svetlo bolo absolútne iné, ako v storyboarde, Bol som tak pod obrovským tlakom klienta, času a hlavne seba, pretože som to naozaj nechcel pokaziť. Verejnosť nebudú zaujímať okolnosti fotenia, ale výsledok a vedel som, že ani ja ani Adidas svoje meno nedá na hocičo.  No všetko sa zvládlo.

Najlepšie fotenie bolo rovnako minulý vo Švajčiarsku pre Monster Energy. Bolo skvelé aj preto, že sme mali na prácu celé dva dni. Išlo o fotenie s legendou v jazdení a stavaní motoriek, najcharizmatickejším človekom, akého som fotil – Danny Schniederom. Byť s niekým takmer 4 dni nepretržite sa odzrkadlilo na fotkách, ktoré dokonale mapujú jeho osobnosť a život.

S ktorou známou osobnosťou sa ti pracovalo najťažšie? Majú počas procesu tvorby niektorí doslova bláznivé požiadavky, alebo ti dávajú voľnú ruku?

Dávno sa nestalo, že by bol s niekým problém. Ak ide o nejakú osobnosť, tak sú to už väčšinou profesionáli, ktorí vedia, čo treba robiť a keď s nimi človek vie komunikovať, cítia sa dobre a všetko funguje. Ťažké fotenia bývajú, ak sa fotí niečo náročnejšie v priebehu inej udalosti. Ako napríklad fotenie portrétov alebo obsahu s profesionálnymi športovcami počas pretekov, keď posledná vec, ktorú chcú robiť, je fotenie. Zaujímavé bolo aj fotenie kampane pre Oriflame, kde sa na záver fotil spoločný portrét 26 žien, ktoré už mali po celom dni toho naozaj dosť. Ukázalo sa, že učiteľský spôsob organizácie zo základnej školy funguje aj v neskoršom veku aj napriek tomu, že som bol v štúdiu zrejme najmladší.

Povieš nám niečo o svojom projekte Visual Gang? Kedy vznikol a koľko má členov? 

Nie je to vlastne projekt, ale firma alebo skôr produkcia. Založili sme ju po nejakom čase v roku 2015 s Ondrejom Hajníkom. Myšlienka vznikla už dávnejšie, keď Ondrej fungoval sám s ľuďmi v Kreativ Gangu, avšak venoval sa aj foteniu a natáčaniu. Spoločne sme pracovali na prvých veciach a všetko fungovalo. Začiatky boli nesmierne ťažké, pretože sme kompletne vymenili a dokupovali techniku. Fungovali sme z absolútneho minima, avšak na ceste sme mali nový objektív alebo svetlo. Momentálne sme vo firme štyria spolu s jedným externistom a spolupracujeme s viac ako piatimi ľud’mi po celom Slovensku a Česku. Jednu kanceláriu máme v Žiline a ja som sa presne pred rokom presťahoval do Bratislavy, kde mám skvelý support a podmienky v značke Fomei a kreatívny priestor v hale Hangair.

Na našom webe sme prednedávnom čitateľom predstavili skvelé fotografie z vojenského výcviku slovenskej armády. Ako si sa k tomuto projektu dostal? Môžeš sa s nami podeliť o nejaké informácie zo zákulisia? 

Pochádzam z Martina, kde je jedna so základní. Náhodou som stretol jedného z veliteľov, ktorý poznal našu prácu a oslovil nás, či by sme mali záujem o náborové video a fotky pre ich oddiel. Bola to naozaj zaujímavá spolupráca, ktorá nebola obmedzená takmer ničím. Mali sme voľné ruky a v priebehu asi 6 mesiacov sme nepravidelne chodili a takmer bez zásahu dokumentovali priebeh výcviku. Je obdivuhodné, ako dokážu mladí ľudia v dnešnej dobe dobrovoľne poslúchať rozkazy veliteľov.

Bolo to ako cestovať v čase a z bezpečia vidieť, ako fungovala povinná vojenská služba v minulosti. Fotografie a video mali taký úspech, že sme si s Ministerstvom obrany vymenili plné práva na voľné šírenie obsahu, pretože primárne malo ísť len o lokálny projekt. Momentálne pripravujeme pre ministerstvo nový projekt, ktorý by mal byť hotový v najbližších mesiacoch.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň a ako na druhú stranu zase vyzerá tvoj deň bez fotenia? Venuješ sa popri tom aj nejakej inej záľube?

Dni sa snažím rozdeliť na niekoľko druhov. Time manažment je kľúčový. Keď mám fotenie, tak málokedy stíham niečo iné. Podľa deadlinu a ďalších fotení sa venujem postprocesu. Ten sa snažím robiť naraz a nerozdeľovať ho, pretože to má vplyv na produktivitu. Rozplánovanie je naozaj dôležité, pretože sú veci, ktoré neovplyvníte a stane sa, že zaujímavé fotenie príde zo dňa na deň. Pri väčších klientoch prichádza ponuka iba raz a nemusí sa opakovať. Tretí typ pracovného dňa je u mňa najhoršia byrokracia a veci okolo firmy.

Práca je pre mňa všetko a tak mám len málokedy dni počas týždňa, keď nerobím nič. Som z toho nervózny, rovnako, ako sa snažím mať čo najčastejšie pohyb. Kanceláriu mám v hale na extrémne športy Hangair, takže možností mám naozaj veľa. Robím všetko preto, aby som mal víkendy vždy voľné a tak dospal nejakú tu opicu, alebo sa venoval ľuďom, ktorí majú podobný režim ako ja.

V každom odvetví má každý z nás svojho favorita, svoj vzor, ku ktorému vzhliada. Máš aj ty niekoho takého na poli fotografie?

Cením kreativitu Dana Vojtecha, svetlo Nicka Fanchera alebo rukopis Márie Švarbovej. V komerčnej fotke je veľa štýlov a naozaj šikovných ľudí, ktorí majú čo ukázať.

Vieme, že to pravdepodobne bude veľmi ťažké, no vedel by si zo všetkých svojich fotiek vybrať jednu, ku ktorej máš nejaký špeciálny vzťah?

U mňa sa to našťastie mení dosť často. Momentálne ma opäť začala baviť jedna, ktorú som robil pre hráča NHL Richarda Panika a jeho ženu Niku ako svadobný dar. Ide fotku, ktorá bola fotená na mieste, na ktoré som sa chystal už pár rokov, avšak nevedel som ako ho využiť na 100%. Bolo to uprostred ničoho a bolo tam treba zabezpečiť elektrinu na dymostroj a ostatnú techniku. Výsledok však stál za to.

Možno sa medzi našimi čitateľmi nájdu aj takí, ktorí by sa chceli venovať profesionálnej fotografii. Môžeš nám prezradiť, akou technikou disponuješ?

Momentálne fotím na Canon Mark IV a III a prichádzam na chuť 5DSR.  Často používam krátke sklá, ako Sigma Art 12-24mm f4 alebo 35mm f1.4. Z dlhších skiel mám rád perspektívu a ostrosť Canon 100mm f2,8 macro L IS alebo 70-200 f2.8 L IS. Záleží od projektu a podmienok, Fisheye, Canon 24-70mm f2,8,  50mm, 85mm však mám vždy so sebou. Svetlá a štúdiové veci mám od Fomei.

Na čo je dobré sa na začiatku zamerať?

Neexistuje presný návod, ako byť lepší. U mňa platilo, že som fotil veľa a pomerne rôzne veci. Vyfotil som sa a naučil sa kompozíciu pri eventoch a športe, perspektívu pri portréte. Na čo sa ale zamerať je komunikácia s klientom, nemať veľké oči,  hľadať chyby na vlastných fotkách a neustále sa učiť aj veci, ktoré sa zdajú zbytočné, nájsť si svoj štýl a snažiť sa ho zdokonaľovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť