#Aj vďaka internetu sa v posledných rokoch objavilo na Slovensku množstvo zaujímavých mladých fotografov. Vyhrávajú súťaže, oslovujú ich firmy, prípadne získavajú tisíce lajkov na sociálnych sieťach, vďaka čomu môžu pracovať s vlastným talentom. Z mladej generácie je zaujímavý aj Denis Goga, len osemnásťročný fotograf z Topoľčian, ktorý sa sústredil predovšetkým na produktovú fotografiu, čo nie je úplne typické. A je na výbornej ceste robiť si čoraz väčšie meno.
Myslím, že väčšinu ľudí, okrem tvojich fotografií, zaujme aj pomerne nízky vek. Ako si sa dostal k fotografii. A kedy?
Zrejme, ako väčšina fotografov, som sa k nemu dostal najmä vďaka podpore rodiny a čistej fascinovanosti zo stláčania spúšte. A tiež fotenia nejakých tých fotiek, ktoré prakticky nemali žiadnu umeleckú hodnotu. Začalo to rodinným fotoaparátom pri príležitosti môjho prvého svätého prijímania a v súčasnosti to pokračuje fotografovaním s mojou poloprofesionálnou zrkadlovkou.
Podľa vecí, ktoré vidieť online sa venuješ prevažne produktovej fotografii. Prečo práve produkty?
Toto je pre mňa veľmi zaujímavá otázka, na ktorú mám aj svoju veľmi subjektívnu odpoveď: Pretože ma to baví (smiech). Istým spôsobom sú to vlastne fotografie na štýl still-life (anglický výraz pre zátišie – pozn.red.), teda nakomponované statické kompozície. Všetky objekty na fotografii musia byť dovedené do dokonalosti, či už priamo pri fotení, aby bolo menej práce v grafických programoch, alebo následne v post-procese danej fotografie.
Ak sa bavíme o tých fotografiách, respektíve grafikách, na ktorých je len napríklad čokoláda v štýle plagátu, komerčnej produktovej fotografie, tak je to ľahšie než sa zdá. Jednoducho si odfotím zabalenú čokoládu, potom rozbalenú, vo Photoshope doladím farby, jas a ďalšie detaily. Následne len vytváram grafiku a miesto pre orezanú čokoládu. Vo svojej podstate to nie je nič ťažké, len treba mať pre to istú chuť a vášeň. Nie každého baví babrať sa s jednou fotkou dve hodiny. Počas ktorých tú čokoládu zjem (smiech).
Na internete si zdieľal niekoľko pohľadov do „zákulisia“ fotenia rôznych produktov. Niektoré z nich vyzerajú robené pomerne na kolene, no výsledok je úplne profesionálny. Učíš sa fotiť veci tak trochu metódou pokus-omyl?
Určite sa vždy snažím z fotografie „vyžmýkať“ maximum, ktorý s mojimi aktuálnymi schopnosťami dokážem dosiahnuť. Ak niečo odfotím, no nie je to podľa mojich predstáv a stále mi tam niečo vadí, takú fotku jednoducho nevydám, teda nezdieľam.
Fotografovanie takmer každej still-life fotografie dokáže narobiť neporiadok, ktorý je neoddeliteľnou časťou každého môjho fotenia. Napokon sa musí upratať celá fotografovaná scéna a pri otázke, ktorú mi ľudia pokladajú: Ktorá časť celého fotenia ma baví najviac, musím odpovedať, že dokonca aj to upratovanie má svoje čaro a zvýrazňuje fotografove nadšenie z výsledku celého fotenia.
Baví ťa ľuďom vysvetľovať tieto veci a zdieľať sa s vlastnými postupmi?
Určite sú veci, ktoré ako tajomstvo šéfkuchára nechcem vyzrádzať, napríklad nejaké tie moje triky a fígle. Tie len tak ľudom nepoviem. No ukázať a podeliť sa o pohľad na to, ako také fotenie vyzerá spoza objektívu mi až taký problém nerobí. Rád si vypočujem aj konštruktívnu kritiku, ktorá ma dokáže posunúť iba vpred.
Koľko z výsledku fotky je samotný záber a koľko post-produkcia v počítači?
Zvyčajne je to dosť individuálne, podľa toho čo fotím, ale v mojom prípade je to blízko pomeru 1:1, pretože práve to následné spracovanie RAW súboru z fotoaparátu je veľmi dôležité. Určuje, akú impresiu bude mať z fotografie divák, teda človek, ktorý sa neskôr na fotografiu bude pozerať. Niektorí ľudia sa možno na fotku pozrú a povedia si, že takú by urobili aj oni, no často si neuvedomujú, aké vycibrené postupy na to fotografi mávajú.
Aby som sa priznal, často sa snažím napodobniť postupy a štýly niektorých fotografov, ktorí ma inšpirujú a fascinuje ich tvorba, a tak sa posúvam vpred v mojich skúsenostiach a zručnostiach. Nemenej podstatnú časť môjho samoučenia tvorili takisto aj online tutoriály, ktorých je aktuálne na Youtube neuveriteľné množstvo a ak človek naozaj chce, tak sa tam naučí čokoľvek.
Plánuješ sa fotografovaniu venovať aj naďalej – profesionálne, prípadne štúdiom?
Ako si mnohí ľudia mohli všimnúť na mojich fotkách zo zákulisia, fotím stále v mojej neveľkej izbe. Nikoho nezaujíma, kde to bolo fotené, de facto ani mňa, hlavne nech fotka dobre vyzerá a má mnou požadovanú kvalitu. Fotografovanie je pre mňa ešte stále ako moje hobby, avšak nebránim sa novým ponukám a príležitostiam, ktoré ma posúvajú vpred. Mojim cieľom je stále mať fotografovanie ako koníček. Už dlho ma sprevádzajú obavy, že ak by som začal fotiť profesionálne a komerčne, teda veci, ktoré nefotím z vlastnej vôle, riskujem, že ma to prestane baviť. Ide teda o také uvoľnenie a rozptýlenie sa vo voľnom čase od každodenného života.
V posledných rokoch je mimoriadne populárne aj fotenie na film. Zaujíma ťa aj to?
V poslednom roku som si vyvolal asi tri až štyri filmy, ktoré som fotil či už na starej sovietskej zrkadlovke Zenit E alebo na starej zrkadlovke Praktica. Zaujímam sa o tento druh fotografovania najmä preto, pretože si dávam takto nafotené fotky vyvolať vo fotolabe a následne si fotky uchovám vo fyzickej podobe. Fotím teda primárne svoju rodinu a zážitky, ktoré si chcem odložiť „navždy“.
Kto z fotografov, či už na Slovensku, alebo za hranicami ťa ovplyvnil, respektíve ku komu vzhliadaš?
Moju tvorbu určite výraznou mierou ovplyvnila ruská fotografka Dina Belenko, ktorá ma svojimi still-life fotografiami neustále ohromuje. Najmä jej kreativita, odhodlanie a nezameniteľný štýl nepozná hraníc. A keďže ma baví fotiť aj jedlo, rád sa kochám a skúmam fotografie od švédskej fotografky a cukrárky Lindy Lomelino, ktorá ma svojim tajomným tmavým štýlom inšpiruje k nasvieteniu a úprave kompozície spolu s post-produkciou.
Internet vytvoril celú scénu zaujímavých fotografov na Slovensku, teda ľudí, ktorí by pred rokmi možno nemali priestor na realizáciu. Čo pre teba znamená táto možnosť? Mať svoju platformu a získavať reakcie desiatok až stoviek ľudí…
Mňa táto možnosť zdieľania svojej práce s ľuďmi určite posúva vpred. Keď je vidieť, že sa moja tvorba niekomu páči, vyvoláva to vo mne pocit satisfakcie. Človek tak má možnosť reálne vidieť, čo sa ľuďom páči a podľa toho aj prispôsobiť ďalšiu tvorbu. Umelecká tvorba terajších fotografov je pomerne početná, rovnako ako aj narastajúci počet fotografov vďaka spomínaným možnostiam sebarealizácie priamo na internete a na sociálnych sieťach, kde ľudia tejto doby trávia toľko času. Tým je ale aj ťažšie odlíšiť sa od toľkého počtu fotografov a zaujať svojou jedinečnosťou.
Máš nejakú fotografiu zo svojho portfólia, na ktorú si mimoriadne a obzvlášť hrdý?
Nerád vyberám z môjho portfólia najlepšiu fotografiu, pretože každá má svoj príbeh, ktorý vidím istým spôsobom iba ja, a preto pre mňa znamená viac, než pre kohokoľvek iného. A keďže nefotím iba jednu kategóriu, dokážem vybrať z každej niečo. Z portrétov hneď niekoľko, takisto z fotografií z prírody alebo produktových fotografií. Stalo sa mi tiež, že ľuďom padla do oka taká fotografia, s ktorou som nebol príliš stotožnený. Z čoho len vyplýva, že každá fotografia zanechá na divákovi odlišnú impresiu.
Ale ak by som mal vybrať jedno z najlepších fotení, tak určite by to bolo napríklad fotenie čokoládového milkshakeu, ktorý som fotil s kamarátkou a spoločnými silami sme dokázali vytvoriť fotografie, ktoré vyvolávajú u diváka silný dojem. Našim cieľom teda bolo vytvoriť sladkú bombu, ktorá zaujme a donúti po nej diváka túžiť.
Si zvedavý, ako vyzerá dnešný Slovák a dnešná Slovenka? Porovnaj sa s nimi na tejto stránke.
Najväčšie umenie a nielen pri fotkách je tie svoje produkty správne obkecať aby ich vôbec niekto kúpil…