#Je absolútne normálne, ak rodičia majú strach o svoje deti. S ničím to však netreba preháňať. Mnohí rodičia by však za svoje deti najradšej aj dýchali. Pritom si vôbec neuvedomujú, ako im v podstate ubližujú svojou prílišnou starostlivosťou. Svoje dieťa neustále sondujú a kontrolujú, a preto sa nazývajú helikoptéroví rodičia.
Pre učiteľov nie je jednoduché vzdelávať dieťa takýchto rodičov. Pretože tí, nech sa stane čokoľvek, budú trvať na tom, že ich potomok predsa nemôže spraviť nič zlé. I keď opak je pravdou. Tieto príbehy sú dôkazom, že komunikácia s takýmito rodičmi môže byť skutočne veľmi náročná.
#1 Hra na gitaru
Raz mi do hudobného krúžku chodilo milé, asi 14-ročné dievča, ktoré vždy sprevádzala mama. Všetko, čo som vysvetlil a ukázal, však robila mama. Pretože chcela ukázať dcére, ako sa to robí. Prakticky som učil hrať na gitare nie dcéru, ale jej mamu. Keď som ju poprosil, nech dá gitaru dcére, ešte sa urazila: „Ona ma potrebuje. Bezo mňa bude úplne stratená.“ Ešte nikdy som nevidel tak rezignovaného človeka.
#2 ADHD a spol.
Mnoho detí má ADHD, poruchu osobnosti spojenú s hyperaktivitou. Z praxe však môžem povedať, že často nejde o diagnózu, ale o obyčajnú nevychovanosť. Pretože za ADHD rodičia vedia skryť skutočne hocičo. Dieťa nedáva pozor na hodine a hrá sa s mobilom? ADHD. Pošle učiteľa do (v tom lepšom prípade) zadku? ADHD. Šikanuje spolužiakov? Znovu tá istá odpoveď.
Mám v triede prípad 8-ročného Tomáša, ktorého sa boja nielen spolužiaci, ale i učitelia. Keď som sa však rozprávala s jeho otcom a snažila sa nájsť konštruktívne riešenie, zavolal na mňa školskú inšpekciu. Vraj sa málo snažím porozumieť jeho dieťaťu.
#3 Len matkin názor sa počíta
Na jednom gymnáziu som učil študentov, ako majú slušne a konštruktívne vyjadrovať svoj názor. Jednoducho sme otvorene diskutovali. Všetci sa zapájali. Až na jednu dievčinu. Sedela ticho v kútiku ako myška. Nedalo mi to, po viacerých výzvach som z nej nedostal ani slovo. O niekoľko dní sa mi na chodbe prihovorila jej matka. Pýtala sa, ako sa darí jej Katke. Tak som jej otvorene povedal, že Katka je ticho ako partizán a maximálne nepriebojná. Podčiarkol som najmä to, že nevie vyjadriť svoj názor.
„Chvalabohu, to mi odľahlo. Ona nepotrebuje mať predsa svoj vlastný názor. Ak niečo potrebuje, spýta sa mňa, čo si myslím. Ja to viem predsa najlepšie.“ Na to som fakt nevedel, čo povedať. A Katka? Tá bola ticho až do konca školského roka.
#4 Epizóda s tričkom
V triede sa len 9-ročný žiak snažil zapáliť si tričko zapaľovačom. Chcel spolužiakom dokázať, aký je frajer a že sa nebojí bolesti. Tak som to samozrejme včas zastavil. Keď prišla jeho matka na rodičovské združenie, ešte ma vykričala: „Mali ste ho nechať, nech prejaví, čo je v ňom. Zapálil by si maximálne len tričko. Nepopálil by si však telo, nie je predsa idiot.“
#5 Je to ešte len dieťa
Som právnik. Raz som obhajoval 23-ročného chalana, ktorý mal problémy so zákonom. Cestou na parkovisko som stretol jeho mamu. Kričala na mňa a v očiach mala slzy: „Je to ešte len DIEŤA! Rozumiete?! Dieťa! Bol rozrušený, preto má problémy so zákonom.“
Bohužiaľ takýmto rodičom sa nedá vysvetliť, ako svojou prílišnou starostlivosťou ubližujú svojmu dieťaťu. Raz to možno pochopia. Ale ktovie, či nie až vtedy, keď už bude skutočne príliš neskoro. Stretli ste sa niekedy s niečím podobným?
Zdieľať na