#Aj ty vidíš denno-denne množstvo bežcov a neraz sa im čuduješ, že sa im chce behať. Alebo ich za to obdivuješ? Áno, aj ja som sa častokrát pozerala na ľudí, ktorí behávajú, až kým som tomuto športu počas leta neprepadla i ja. Nebolo to ale úplne jednoznačné.
Ja a beh kamoši nikdy nebudeme
Nebola to láska na prvý beh a dokonca ani na druhý či tretí. Ja a beh, to bola sci-fi predstava. Naposledy som behala na strednej škole, na hodinách telesnej výchovy. Keď som bola ale pracovne na Telekom Night Run 2018, celkom sa mi páčila tá atmosféra.
V máji 2019 som robila opäť video pre jedno bežecké podujatie a v danom čase som sa so slovom BEH stretávala pomerne častejšie. Začiatkom tohto mesiaca som si išla zabehnúť. Prvýkrát a po dlhšom čase bez akéhokoľvek pohybu. Len tak a sama. Presne si pamätám na to, akoby to bolo včera. Skoro som zinfarktovala po pár stovkách metroch!
Smiala som sa sama na sebe, že no dobre, ja a beh kamoši nikdy nebudeme. Nebavilo ma to, nevidela som v tom zmysel.
Človek mieni, život mení. A tak to celé začalo…
Asi koncom mája 2019 sa udiala istá vec, kvôli ktorej som sa veľmi hnevala sama na seba, na celý svet, nebola som v pohode a nevedela som spracovať tieto emócie. Veď to asi poznáš, život nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Nemala som odpovede na mnohé otázky a doslova ma všetko ubíjalo. Vytratil sa mi úsmev z tváre. Tak som si už možno zo zúfalstva obula tenisky a išla som behať. Ani neviem prečo, ale sama som si hovorila, že dievča vybehaj emócie.
Behávala som skoro každý deň, čo nie je vôbec dobré. Síce málo, pomaly, ale behávala. Pre absolútneho amatéra to bolo hrozné a neraz som zastala a plakala, lebo som nevládala, ale zároveň ma tie silné emócie hnali dopredu. Neskutočné bolesti nôh a kolien spomínať azda nemusím. Zlá technika, dýchanie, nevhodná obuv… Často som to chcela vzdať, vedela som, že takto to ďalej nepôjde.
Bežecké tréningy
Potom, zhodou náhod, sa dostala ku mne informácia o tréningoch na projekt #myfirst10km. Povedala som si, že oukej, idem do toho, nemám čo stratiť a aj pre mňa to bola výzva. Nevedela som, čo mám od toho očakávať, nepoznala som svoje limity, ale chcela som sa hýbať.
Už po niekoľkých tréningoch prišiel progres a ja som sa tešila z každého metra navyše, z každého zníženého času. Wau, taká som bola pyšná na seba, keď som odbehla svojich prvých 5 kilometrov. Okrem tréningov, ktoré som mala dvakrát do týždňa, som behávala aj sama v ďalšie dni. Poprípade som si dala asi 20 kilometrov na korčuliach alebo som išla na bicykel. Keď sa obzriem späť, mám pocit, že mi asi z toho celého na chvíľu preplo na chvíľu.
Zároveň ma veľmi tešilo, keď som behala sama a oproti mne sa cudzí bežci usmiali, kývli sme si rukou a išli ďalej. Super pocit spolupatričnosti. Každopádne, tak veľmi som sa potrebovala hýbať, že som to neraz prepálila. Spomínam si na týždeň, ktorý vyzeral tak, že som štyrikrát do týždňa behala, raz som si dala korčule a do toho aj túru. V nedeľu som sa ledva udržala na nohách.
Nemôžem súťažiť sama so sebou
Prepálila som to, viem. Musela som si uvedomiť, že musím prestať súťažiť sama so sebou, veď o tom to predsa nie je. Nemôžem zrazu chcieť stále viac a viac, musím počúvať svoje telo a behať iba pre radosť. Mobil, ktorým som si merala odbehnutú dĺžku a čas som dala bokom a prestala ho používať.
Beh ako forma psychohygieny
Beh stal jedným zo spôsobov mojej psychohygieny. Behám stále… No dobre, teraz je už jeseň a do tej zimy sa mi vážne veľmi nechce… A stále je to boj medzi hlavou a telom, komu sa viac nechce a kto má kde limit. Nemám za cieľ zúčastňovať sa bežeckých podujatí.
Stále behám málo (do 10 km) a pomaly (5:50/km). Vďaka behu som spoznala X zaujímavých ľudí. Do behu som vložila srdce a to doslovne. Beh ma zmenil. Viem, čo znamená slovo odhodlanie, sila, vytrvalosť a nevzdať sa aj keď to bolí.
Beh je vážne super, aj keď si to poviem vždy až po odbehnutí a keď okolo mňa lietajú endorfíny. Ako aj teraz napríklad.
Zdieľať na