Niekedy to stojí za tú odvahu: 5 príbehov ľudí, ktorí utiekli z domu, za predchádzajúcim životom urobili hrubú čiaru

#Kto z nás aspoň raz v živote netúžil utiecť z domu? Najmä v období puberty, keď sme mali (niekedy aj oprávnený) pocit, že nás rodičia nechápu. No viete si predstaviť, že by ste skutočne utiekli a nikdy sa viac nevrátili? Užívatelia Redditu sa podelili s tým, aké to je zo dňa na deň sa postaviť na svoje nohy a nikdy sa nevrátiť na miesto, ktoré kedysi nazývali vlastným domovom.

Rozhodne sa takýto skutok nezaobíde bez obrovskej dávky odvahy. A tá naozaj stála za to.

#1 Až na druhý koniec planéty

Nemal som ľahké detstvo. Zo dňa na deň som odišiel z domu. Stopom som sa dostal až na druhý koniec planéty. Nikdy som im nevolal. Nezaslúžili si to. Bez nich mám oveľa lepší život.

#2 Zachránilo mi to život

S rodičmi som žila až do 18-tich rokov. Nech sa stalo čokoľvek, vyhrážali sa mi, že ma vyhodia z domu. Ak pôjdem na vysokú školu, ak si nájdem prácu, vyhodia ma. Chceli ma mať ako inventár, vôbec som to nechápala. Celé detstvo i dospievanie som sa bála toho, že svoje vyhrážky naozaj splnia.

Keď som však oslavovala osemnásť, povedala som si, že stačilo. Odišla som z domu vo februári. Bola zima, z domu som si tajne pašovala veci. Keď to rodičia zistili, prišli mi robiť scénu do školy. Vysmiala som sa im. Vedela som, že mám 18, som za seba zodpovedná a oni mi viac nemôžu ublížiť. To, že som utiekla z domu, mi zachránilo život. Dnes som vďačná za túto skúsenosť.

#3 Stal sa zo mňa špičkový odborník

Z domu som utiekol v pätnástke. Otca som odvtedy síce nevidel, ale počul som o ňom viac než dosť. Bol to silný alkoholik, zahľadený do seba. Moja mama ma nechcela, tak som sa pretĺkal, ako som vedel. Nakoniec sa ma ujala štedrá rodina, ktorá mi zabezpečila aj zopár sedení o psychológa. Ten ma postavil na nohy. Zobrali ma na prestížnu univerzitu a dnes je zo mňa špičkový softvérový odborník. Ktovie, ako by som skončil, keby som ostal bývať s otcom.

#4 Vkuse ma bila takmer dve hodiny

Žil som s mamou, ktorá sa nevedela ovládať. Od detstva ma mlátila ako žito za každú maličkosť. Raz som stratil nejakú brošňu. Obyčajná bižutéria, nič zvláštne. Tak ju to vytočilo, že ma bila takmer dve hodiny. Roztrhla mi peru, všade som mal modriny i otras mozgu. Vtedy sa vo mne naštartoval inštinkt prežitia. Utiekol som z domu, mal som 16, vzal som si so sebou len iPod. Prichýlil ma kamarát, ktorý zavolal policajtov. Mama išla na dva roky do väzenia. Komunikujem so širšou rodinou, no jej som sa už nikdy neozval.

#5 Vykopli ho rodičia

Môjho bratranca vyhodili v 16-tich z domu. Mal dosť psychicky labilných rodičov. Žil niekoľko dní v lese a našiel si brigádu, ktorou si zarobil na jedlo. Keď sa to dozvedel môj otec, jeho strýko, okamžite ho vzal k nám. Dnes je z neho už dospelý muž, ktorý má síce svoju rodinu, no to, čo sa stalo, sa odzrkadlilo na jeho psychike.

Mať nanič detstvo nie je niečo, čo by chcel niekto z nás zažiť na vlastnej koži. No je len v našich silách, či pôjdeme vlastnou cestou, či nás to posilní, alebo budeme opakovať chyby našich rodičov.

Zdroj: reddit.com