#Byť sestričkou musí byť šialene náročné. Nie je to len o predvádzaní sa v dokonalo vyžehlenej uniforme, podávaní liekov a teplomerov, ako si to predstavujú mnohí nezainteresovaní. Je to o každodennej drine a únave. O schopnosti byť milou, i keď vás pacient pošle kade ľahšie. A to nie je všetko. Niekedy môžete zažiť i to, o čom sa vám nesnívalo ani v tom najhoršom sne. Najmä vtedy, keď máte nočnú.
Zdravotné sestry na Reddite prezradili tie najdesivejšie momenty, ktoré sa im stali počas nočnej služby.
#1 Na prvý pohľad milá babička
Pracujem v domove pre seniorov. Mám svoju prácu rada a nevadia mi ani uhundraní dedkovia či babky. No raz som zažila niečo, na čo nezabudnem. Počas nočnej nechávame pacientom zasvietené iba bodové svetlo, aby sme nemuseli osvecovať celú miestnosť pri rôznych úkonoch. Raz som prišla k vetchej, sotva 50-kilovej babičke, ktorá sa bežne správala veľmi milo. Pomočila sa, tak som sa jej jemne dotkla, aby som ju zobudila a mohla tak vymeniť posteľnú bielizeň.
Ležala v embryonálnej polohe, pohľad mala zapichnutý do jedného miesta. Pozrela som sa jej do očí a prebehol mnou mráz. Vyzerala desivo. Akoby nepatrila do tohto sveta. „Zomriii!“ zasipela. Len tak mnou myklo. Potom zakričala: „Vražda!“ Letela som z tej izby ako blázon. Dodnes neviem, čo mala na rováši. No viaceré sestričky mi prezradili, že s ňou mali podobné negatívne zážitky. Odvtedy som pri vstupe do jej izby vždy zapínala veľké svetlo.
#2 Keď stratíte nad sebou kontrolu
Pracoval som v psychiatrickej liečebni. Bola to náročná robota. Počas noci sme pravidelne mali obchôdzky každú hodinu, pri ktorých sme kontrolovali pacientov. Mohli robiť čokoľvek, preto sme na nich museli dávať pozor. Pri jednej obchôdzke, na ktorú išla kolegyňa, som počul šialený krik. Rozbehol som sa na druhý koniec chodby. Kolegyňa ležala na zemi a na nej jedna z našich pacientiek, ktorá sa jej snažila vyšklbať všetky vlasy. Baterka, ktorou si kolegyňa svietila, ležala rozbitá na zemi. Ledva sme tú pacientku spacifikovali. Odvtedy chodíme na obchôdzky po dvoch.
#3 Výčitky svedomia
Na onkologickom oddelení nebýva veru veselo. Pre pacientov je to neraz konečná stanica. Nikdy však nezabudnem na jedného pána. Mal len 50 rokov, no vyzeral na 70. Bol v terminálnom štádiu rakoviny. Celé noci nespal, len tupo pozeral pred seba a vzlykal. Raz, počas jednej nočnej, sa mi vyspovedal. Manželku bil a podvádzal celé roky, znásilnil susedku, dieťaťu párkrát rozbil hlavu a dolámal ruky. Nechcel zaspať, i keď bol unavený, pretože sa bál, že zomrie. A vedel, že na onom svete ho nečaká práve najsvetlejšia budúcnosť. Na jeho spoveď len tak ľahko nezabudnem. Zomrel dva dni po mojej službe. Asi sa mu uľavilo, neviem.
#4 Musíš mi pomôcť!
V nemocnici sme mali pani s ťažkou demenciou. Nespoznávala nás, no vždy trvala na tom, aby bol v noci niekto pri nej. Akonáhle personál vystrčil päty z jej izby, začala plakať a volať o pomoc. „Musíš mi pomôcť, inak ma zabije! Nenechávajte ma samú!“ Jej krik ťal do živého a to sme už zažili kadečo. Pokiaľ sa dalo, dávali sme ju na noc do spoločenskej miestnosti, ale to bolo proti predpisom. Raz mi so slzami v očiach hovorila:„Keď odídeš, príde a usmieva sa na mňa. No je to desivý, hnusný druh úsmevu. Povedal, že už je môj čas.“ Na druhý deň ráno už nežila. Dodnes mám pri tej spomienke zimomriavky.
#5 Dievčatko
Nastúpila som na interné oddelenie jednej z väčších oblastných nemocníc. Raz pri nočnej som musela ísť na chirurgickú sálu vyzdvihnúť pacientku. Vo dverách som stretla špinavé, asi 5-ročné dievčatko. Začala som kričať, pretože mala strašidelný pohľad. Ja, čisto racionálna osoba, som sa rozbehla naspäť na oddelenie, kde som vrchnej sestre povedala, čo sa stalo. Myslela som si, že mi začne vravieť, že som blázon. Tá však len mávla rukou: „To dievčatko? Tak to tu už máta roky.“ A s pokojom pokračovala vo svojej práci. Asi ju berú ako nemocničný inventár.
Zdieľať na