#Určite si sa s tým stretol aj ty. Len tak si v pohodke čakáš na autobus, keď ťa zrazu prebehne večne uponáhľaný dôchodca. „Nenápadne“ sa ide pozrieť, kedy presne ide spoj, a už ostane stáť pred dverami šoféra aj so štyrmi igelitkami. Je to v poriadku.
Od detstva nám rodičia vtĺkali do hlavy, že máme mať v úcte starších ľudí a že pomôcť im s taškami či uvoľniť im miesto vo verejnej doprave je naša povinnosť. Je to tak, ale.. A práve k tomu „ale“ sa chcem vyjadriť.
Nikto z nás by nemal zabúdať na slušné spôsoby
Ešte za študentských čias som sa neraz presúvala cez takmer celú republiku diaľkovým autobusom. Poviem vám, že stáť v ňom 4 hodiny na susedovej nohe nie je žiadna strana. Konieckoncov, takýto spôsob sardinkového cestovania určite poznáš aj ty.
Raz sa mi podarilo ukradnúť posledné miesto. To bolo radosti! Tá však trvala len okamih, pretože do autobusu nastúpila čiperná babička, ktorá sa rozhodla ísť pozrieť nevestu do Martina. V duchu som počítala. Ak sa jej postavím, budem stáť „iba“ 2 hodiny. Nevadí, aj to je v tomto prípade úspech. Urobila som teda to, čo káže mi slušnosť a postavila som sa. Babička sa mi ani len nepoďakovala.
Na ďalšej zástavke však pristúpili ďalší ľudia. Vedľa mňa stálo dievča, ktoré si už vážne nemalo kde dať batoh, tak ho šuplo na zem vedľa babičky. Tá sa začala rozčuľovať a hundrať, že si nemôže poriadne vystrieť nohy a aká je „mladá“ nevychovaná. Tak som do nej jemne štuchla a povedala som: „Pani, mohli ste stáť.“ Nepekne na mňa zazrela, no ostala ticho. A ja sa pýtam, kde sa podela úcta?
Úcta a rešpekt by sa mali stať našou základnou výbavou
Poznám mnohých slušných dôchodcov. Takých, ktorí večne na všetko nehundrú a neponáhľajú sa domov pozerať 130-tu časť obľúbenej telenovely. Sú ľudskí, vedia sa usmiať a inšpirovať človeka svojou múdrosťou. Avšak prečo mám pocit, že v tej druhej, mrzutej skupine, je tých ľudí oveľa viac? A určite za všetko nemôže len zlá finančná situácia.
Neraz ma v obchode buchne nákupným košíkom do krížov babička, ktorá sa ponáhľa k pokladni, pričom za ňou nik nestojí. Prilepí sa na mňa tak blízko, až mi vidí do peňaženky. Keď sa sem-tam ocitnem v čakárni lekára, stisne mi srdce z tých rozhovorov. Starší ľudia radi klebetia (však aj nám niekedy ujde jazyk), no neraz počujem, ako ohovoria hlúpu a neschopnú nevestu či vnuka. Vzápätí im potom zavolajú, aby ich zaviezli domov.
Mladí ľudia nie sú hlúpi, arogantní a nevďační. Rovnako ako starší, aj oni si zaslúžia rešpekt. Neznamená to, že keď sa narodili o pár desaťročí neskôr, tak o svete absolútne nič nevedia. Ak sa však naučíme byť slušní k sebe navzájom, určite sa zmení celá spoločnosť.
Zdieľať na