NÁZOR Počkaj až prídem raz na Ferrari: Skvelý Matej Tóth alebo ako šport zvíťazil nad peniazmi

Matej Tóth (zdroj: Berlin 2018 via Getty Images)

#Matej Tóth opäť dokázal celému Slovensku svoju výnimočnosť. Napriek všetkým problémom sa vzoprel osudu a v Berlíne získal striebornú medailu pre vicemajstra Európy. Pozrime sa na to však z inej strany.

Zažil som NHL, NBA či veľké futbalové zápasy. Všetko sa automaticky točilo okolo peňazí. Drahé vstupenky, šialené ceny dresov a iných suvenírov, gigantické masy ľudí, pulzujúca reklama a napokon hlavní aktéri v podobe najväčších športových hviezd sveta. Dnes nie je problém dohľadať, koľko približne zarobí tá ktorá hviezda, či už v rámci klubu alebo z reklamy. Neustále im na konto pribúdajú milióny, ktoré niektorí jednotlivci azda už ani nevedia spočítať.

Čo s tým celým má Matej Tóth? Popravde, nič. Iba to, že je hviezda. Pre všetkých Slovákov a pre celú históriu atletiky. Úspech by mohol byť jeho synonymom, no on stále zostáva nohami na zemi. A to doslova. Inak by ho diskvalifikovali. Skúšali to na neho dopingovými hrozbami, ktoré ho takmer dostali na dno. On však opäť vyplával k vrcholu. Jeho povaha sa proste nemení.

Na atletike som nikdy nebol. Premiéru som zažil rovno na najvyššom fóre, a to priamo v Berlíne. Sám som bol zvedavý, ako to celé bude vyzerať a pôsobiť naživo. Je 8:35 ráno a slovenský hrdina vyráža na svoj boj. Žiadne vstupné, žiadne masové davy fanúšikov či neustále komerčné facky. Spolu s ďalšími fanúšikmi lemujem trať a vydržím maximálne polhodinu. Okamžite hľadám útočisko v tieni. Hlavné mesto Nemecka si pre nás pripravilo turecké teploty. Pred každým chodcom, čo sa postavil na trať a chcel zabojovať o titul, som dal klobúk dolu. A potom rýchlo späť na hlavu.

Po troch hodinách som neveril. Úmorná horúčava a on nepoľavil. Ľadová voda bola to najnutnejšie, čo potreboval. Lenže ju nedostal. Keď sa už nahnevá a dokonca kričí Matej Tóth, viete, že je zle. Organizátori mu podávajú suché špongie na osvieženie a vodu, ktorá má teplotu skôr bazéna na termálnom kúpalisku. Nepríjemný náraz do bariéry, odretý lakeť, Ukrajinec v životnej forme a chlapec z Nitry, ktorý si ide po medailu. Navštívila ho aj kríza, držala ho pevne, no on jej utiekol.

Striebro nad zlato! Podarilo sa. 50 kilometrov je občas dlhá cesta aj na aute, nie ešte po vlastných. Navyše v teplotách, ktoré už ráno prekročili tridsiatku. Medailu by si ale zaslúžil každý, kto prišiel do cieľa. Jedno je isté – Matej Tóth si za toto ani za žiadne druhé miesto či iný triumf Ferrari nekúpi. On ho ani nechce. Skromnosť a pokora z neho vyžarujú viac, ako pálilo slnko v Berlíne.

V chôdzi sa netočia milióny, nemáte stotisíce sledovateľov na sociálnych sieťach a z prize money nezabezpečíte ešte tretiu generáciu po vás. To je aj prípad Mateja Tótha. A práve preto ma jeho výkon fascinoval ešte oveľa viac ako iné, oveľa populárnejšie odvetvia športbiznisu. Pretože on išiel na absolútnu hranicu možností a do totálneho vyčerpania, čo už v súčasnej podobe športu nebýva pravidlom.

Občasná bolesť sa mu dala zbadať na tvári. On však rozhodne nesimuloval, ako známy žlto-zelený kanárik. A teraz skúste porovnať napríklad ich platy. To sa nedá. Skúste porovnať ich výkony. To sa tiež nedá. Ak sa dnes už aj za pomerne neznámych futbalistov núka 30 miliónov, akú hodnotu by mal potom Matej Tóth? A práve vďaka nemu som konečne opäť zistil, že pravý šport na zdravých princípoch stále existuje. A za to, čo som videl na vlastné oči, by si zaslúžil tých Ferrari aj desať.