NÁZOR Offline sme totálne stratení: Bez internetu som to mala možnosť zažiť na vlastnej koži

#Sú prázdniny. Keď sa pozriete von z okna, na ulici neuvidíte takmer nikoho. Futbalová lopta už veky nerozbila okno žiadnemu susedovi. Všetci sú zalezení v izbách, s očami zapichnutými v mobiloch. Čo by sa stalo, keby sme sa aspoň na jeden deň dobrovoľne dali do „offline“ režimu?

Dnes sa už na internet dokážeme napojiť prakticky kdekoľvek, kde nám to dovolí signál. Má to svoje výhody, no na druhej strane sa tak čoraz viac zakopávame do svojich virtuálnych piesočkov. Dnešnú generáciu dospievajúcich odborníci označujú ako „klipová mládež,“ pretože málokto z mládeže dokáže udržať pozornosť dlhšie, ako 5 minút (schválne, či dočítate do konca…), počas ktorých trvá priemerné video.

Na to, aby nás niečo vytrhlo z letargie, potrebujeme čoraz silnejší podnet. Dá sa to vypozorovať na tom, že čoraz viac sú trendy veci, ktoré istým spôsobom prekračujú hranice. A práve poznanie, že bez internetu takmer nevieme žiť, ma priviedlo k malému experimentu.

Bez elektriky, vody a internetu

S kamarátkou sme sa vybrali na chatu. Avšak žiadnu luxusnú verziu, ktorú nájdete (nielen) v zľavových portáloch si pod ňou nepredstavujte. Privítala nás hora pavúkov a všakovakej hávede. Aj vodu sme si museli prácne doniesť v bandaskách. O elektrine sme mohli len snívať a svorne sme si zaumienili, že mobilné dáta si neaktivujeme, ani keby skutočne horelo. Mobily sme mali so sebou iba z jediného dôvodu. Aby sme nestratili pojem o čase. Hodinky nemáme. Načo? Keď ich už dávno nahradil smartfón?

Umývať sme sa chodili do Váhu. Priznám sa, že prvé chvíle mi po rozume chodilo len jedno. Čo sa deje na Facebooku, Instagrame, Gmaile či Skype? Mala som pocit, že určite chýbam celému svetu. Snažila som sa nedávať pozornosť týmto myšlienkam a radšej som siahla po knihe. Po tej papierovej, nie po jej elektronickej verzii. Čítačku som síce mala so sebou, no zabudla som ju nabiť.

Návrat k prírode i k úprimným rozhovorom

Za tento (ne)obyčajný víkend sme zažili kadečo. Varili sme kotlíkový guľáš, ktorý nám prihorel, pretože sme nevedeli na ohnisku regulovať teplotu. Uvedomili sme si, aká je cenná každá kvapka vody, ktorú si musíš odniesť na vlastných pleciach. Veľa sme sa rozprávali, tvárou v tvár, a nie cez messenger. Keď sme mali toho dosť, strávili sme celé hodiny v tichom mlčaní. A viete čo? Bolo to príjemné. A večer, po spoločnom meditovaní, sme išli spať, len čo zapadlo slnko.

Uvedomila som si, že čím dlhšie som bola bez internetu, tým to na mňa lepšie vplývalo. Pomaly sa stratil ten nutkavý pocit, že musím čím skôr skontrolovať, čo je nové vo virtuálnom svete. Na chvíľu som sa vrátila do čias našich starých mám, ktorý má skutočne niečo do seba. Ten víkend som si naozaj vychutnala a môžem smelo povedať, že to bola jedna z najlepších dovoleniek.

Po príchode domov som si zapla wifi. Virtuálny svet sa prekvapivo bezo mňa nezrútil. „Zmeškala“ som len zopár nepodstatných fotografií a mailov, ktoré smerovali ihneď do koša. Avšak som rozhodnutá každý deň sa odpojiť aspoň na pár hodín. Som vďačná za pripojenie, veď bez neho by som nemohla napísať ani tento článok. No nechcem sa stať jeho otrokom.

A na záver môžem povedať, že bez internetu nemusíme byť stratení. Len si uvedomíme, že skutočný život začína vtedy, keď zdvihneme oči zo svojho mobilu.