#Chvíľu rozmýšľam nad tým, ako začať. Neviem, nenapadá mi. Možno to tu bolo aj pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi a možno ešte aj predtým. Neviem, nepátram po tom, predsa len, roky minulé sa s terajšími nedajú porovnávať. Jedno je ale isté. Zmenila sa doba.
Dnes môžeme prakticky čokoľvek. Zmeniť pohlavie, verejne sa priznať k inej sexuálnej orientácii, zbaliť sa a za pár hodín a pár drobných byť na druhom konci sveta. Doba, v ktorej žijeme, nám dáva neuveriteľnú slobodu v mnohých oblastiach. Až na vzťahy, pretože v tých sa občas správame ako keby sme sa zasekli v dobe kamennej.
Napriek tomu, že sa hovorí, že mladým patrí svet, nie som o tom úplne presvedčená. Každý raz dospeje do určitého momentu, kedy ho viac ako značkové handry na sebe, množstvo vypitého alkoholu počas sobotnej noci či kúpa prvého auta začne zaujímať jedna jediná oblasť. Láska a vzťahy. Nie také tie školské, keď sme si ako malí posielali trápne a s odstupom času milé papierikové odkazy, prezváňali sa alebo sa v neskoršom veku hanblivo začali sledovať na sociálnych sieťach a tešiť sa z prvých lajkov či správ.
Bolo to síce milé, ale teraz mám na mysli moment, keď sme už pripravení vymeniť mama hotel za prvý podnájom a prvé pokusy o vlastnoručne navarené (rozumej spálené) jedlo. V tomto bode sa človek stále viac a viac začína pohrávať s myšlienkou, že chce mať pri sebe niekoho, s kým si pozrie trebárs aj trápny televízny program. Osobu, pred ktorou nebude trápne rozprávať svoje vtipy, spoločne si umývať zuby či len tak sedieť a (ne)nudiť sa. Ak k nám niekto takýto do života príde, zo začiatku je to síce možno vystrihnuté ako z dievčenských časopisoch, ale časom to skĺzne do rutiny.
Zrazu si nemáte čo s tým druhým povedať, jeden z dvojice sa začne nudiť a vymýšľať natoľko, až jeho IQ spadne na bod mrazu, kedy zabudne, že pár tvoja dvaja a nie traja ľudia. Kedysi príjemné ticho sa zmení na ničivé a spoločný priestor sa začne podobať na vojnu. Hádky, výčitky, zlá atmosféra a na udobrenie nestačí ani sex, lebo ani ten už nie je to, čo býval. Nepomáhajú rozhovory, stanovanie si „skúšobnej doby“, tvárenie sa, že je to oukej a dvojica to zvládne. Jediné, čo v tomto momente pomôže, je zbaliť si veci, popriať si všetko dobré a čau, serus, maj sa krásne.
Z nepochopiteľných príčin toto ale mnoho ľudí nedokáže a to nielen tých, ktorých spája spoločná hypotéka či deti. Povedať si zbohom vo vzťahu, ktorý nefunguje a začať odznova nedokážu ani mladí ľudia, ktorí nemajú výraznejšie spoločné väzby. Zostávajú vo vzťahoch, ktoré sú priam toxické. Vysávajú si navzájom energiu, ničia sa, nedokážu sa navzájom odpútať. Čo je za tým? Láska, hlúposť alebo pohodlie? Chcem poznať odpoveď na túto otázku.
Možno zo všetkého niečo, neviem, nie som odborník na psychológiu a tobôž nie na vzťahy. Myslím si ale, že sa boja, že si už nikoho nenájdu a zostanú sami. Znie to vtipne, lebo naše mamy a babky by isto povedali „aleeee, však si mladý, takých ešte bude.“
Jasné. A čo ak nie?! Nečudujem sa, že ľudia zostávajú v toxických vzťahoch, pretože nadviazať kontakt s niekým novým sa dnes rovná výkonu hodného Oscara. Vždy sú v tom city, nádej a viera, že lepšie je niečo opraviť ako úplne zahodiť. S tým posledným rozhodne súhlasím, ale zaujíma ma ešte jedna vec. Ako zistiť, že už sa to nedá opraviť a je najvyšší čas pohnúť sa ďalej?
Zdieľať na