NÁZOR Hranica medzi láskou a nenávisťou je viac než tenká: Kde začína nevera?

#Posledné roky je začiatok príbehu o láske u väčšiny podobný. Začína to nevinným písaním, ktoré časom naberá na intenzívnosti. Pridávajú sa vtipy, dvojzmyselnosti a človek sa nevie dočkať toho, ako mu na mobile pípne správa od toho druhého. Pri odpisovaní sa blbo usmieva na telefón a svet začína naberať ružovkasté odtiene.

Od tohto je to iba krôčik k stretnutiu. Prvému, druhému, tretiemu aj ďalším a ďalším a ľudia zrazu pochopia, že im je spolu dobre. To, čo sa práve prežíva ľudia nazvali láskou. Avšak i tá má rôzne štádiá, ktorými prirodzene prechádza.

Šialené zaľúbenie, neutíchajúca chuť po tom druhom až sa zrazu vzťah ocitne v momente, kedy je potrebné riešiť aj každodenné udalosti, pocity a s tým súvisiace starosti. Láska nie je vždy iba o tom, aby to bolo všetko krásne a dokonalé. Láska je o tom ukázať jeden druhému i v tých najslabších chvíľach vzťahu to, že je tu jeden pre toho druhého.

Sú však prípady, a nie je ich málo, keď sa medzi dvoch pripletie ďalšia osoba. Všimli ste si niekedy, že je to takmer vždy v krízovom období vzťahu? Systematicky začína pracovať na tom, aby sa dostala pod kožu. Tu mi napadá otázka: kde je hranica nevery? Môže byť nevera iba fyzická, keď dáme svoje telo či bozky inému, jednorazovo? Alebo je nevera niečo dlhodobé a pokojne môže byť „psychická“?

Píšu si viac, ako sa na starých dobrých známych patrí. (Ne)omylom sa dostanete k správam, v ktorých nachádzate dvojzmyselnosti, nie príliš slušné fotografie a všimnete si, že to netrvá deň či týždeň, ale mesiac, dva. Je aj toto nevera? Podľa mňa áno.

Každý, kto si zažil takúto situáciu asi vie pochopiť, že srdce môže bolieť. Nechápete, nerozumiete, hľadáte príčinu a chybu. Najskôr u toho druhého, potom v sebe. Zrazu sa vám ilúzia o vás dvoch rozpadne ako domček z karát a vy neviete, ako ďalej. Bola to nevera? Nebola?  Odpustiť, zabudnúť a ísť ďalej, alebo spáliť mosty?

Zrejme to záleží od toho, ako veľmi milujete toho druhého. Láska v tom momente začína byť priamo úmerná bolesti, ktorú prežívate. Stretla som sa s názorom, že ľudia by radšej odpustili jednorazové „pošmyknutie“ napríklad na firemnom večierku, kde v hlavnej úlohe je alkohol, ako dlhodobé dvojzmyselné písanie si s niekým.

Možno za to môže i táto doba, aj keď nedá sa všetko zvaliť iba na ňu. Hranica medzi láskou a nenávisťou prestáva existovať a vy sa zrazu prestávate vyznať sám v sebe. Prosí vás o odpustenie, vysvetľuje, že to nič nebolo, že sa vlastne nič nestalo. Vyznanie lásky, tvrdenie o tom, že bez vás nemôže žiť. Slová, slová, slová a možno i činy.

Recept ako zvládnuť takúto situáciu neexistuje, aj keď sa rôzne „múdre“ časopisy snažia o opak. Jeden vám radí tak, druhý onak. Jedno je isté – dôvera je už naštrbená a to, ako to zvládnete záleží iba od vás dvoch. Dôležité je veľa sa rozprávať a pracovať na tom vzťahu. Pretože odpustiť sa dá, zabudnúť iba ťažko. Bude trvať mesiace, kým sa s tým vyrovnáte a prestanete podozrievať každé zdvihnutie telefónu, minútu, keď je ten druhý sám a všetko analyzovať. Verte mi, každý sám v sebe vycíti, ako ďalej a čo bude pre neho najlepšie. Buď budete ľutovať, že ste opäť začali hlúpo veriť ak to nevyjde, alebo, že ste premrhali čas. Nikdy však nebudete ľutovať, že ste dali šancu láske.

Ak teraz riešite takúto situáciu, mali by ste si uvedomiť, že tam niekde vonku, medzi tými miliardami ľudí vo svete, je vaša spriaznená polovička. Raz ju stretnete takmer určite. Svojimi rozhodnutiami môžete iba oddialiť ten moment, priblížiť, alebo tá pravá/pravý je už teraz vedľa vás a táto nepríjemnosť bola iba skúškou.

Na záver sa priam žiada napísať nezabudnuteľný text od Nedvědovcov. „Kolikrát člověk může mít rád tak opravdu z lásky? Dvakrát či třikrát – to ne, i jednou je dost“.