#Mesiac február znamená pre väčšinu slovenských študentov vysokých škôl návrat do prednáškových učební. Ako člen tejto veľkej skupiny ľudí, ktorí sa rozhodli ešte pár rokov bez hanby utekať od nástrah skutočného života a pred rodičmi sa tváriť, ako usilovne študujú, som teda nútený hľadať motiváciu do začiatku letného semestra. Také jednoduché to však nie je.
Počas skúškového obdobia sa zvyčajne delíme na tých, ktorí sa vzorne a oduševnene učia, takže s patričnou dávnou rektálneho alpinizmu ukončia všetko potrebné ešte počas predtermínov. Ja, hrdo sa hlásajúci k druhej skupine, som sa vybral cestou predplateného Netflixu, krčiem a míňania úspor.
Prelom rokov sa pre nás obéznejších spája aj s veľmi temným obdobím. Po letnom snažení udržať si božskú figúru Budhu na nás zo sviatočného stola zaútočí šalát, koláče, rezne, sladkosti a čo ja viem čo ešte. Jasné, že som si povedal, že tieto sviatky budú konečne iné. Prvých pár hodín som dokonca aj hrdo vydržal. No keď som sa o niečo neskôr zbadal s mastnými prstami od čipsov pri snahe nenápadne ukradnúť salónky zo stromčeka tak, aby si to nikto nevšimol, musel som si priznať porážku.
Prestrihom sa dostávame do polovice februára. Úspešne ťažší o sedem kíl, s nulovým pracovným nasadením, mŕtvymi novoročnými predsavzatiami o chudnutí a konci s fajčením, po zhliadnutí novej série Black Mirror a maratóne Priateľov. Ako čerešnička na torte mi vo výkaze svieti FX z jedného predmetu, keďže čas na učenie som strávil decentnou degustáciou vodky s džúsom. Dá sa vôbec po takomto šialenom období nahodiť úsmev na tvár a nakráčať do kolektívu ľudí, ktorých v podstate nemáte radi?
Ja som sa s novoročnou depresiou vysporiadal po svojom. Popri čítaní kníh som si kúpil fit náramok, ktorý ma po zadaní všetkých údajov veľmi milo upozornil, že som ľahší než 1% užívateľov. Samozrejme som si myslel, že hneď, ako si ho nasadím na ruku, sa začnem zdravo stravovať, trénovať minimálne na triatlon a strácať na váhe. Teraz už viem, že to asi zostane len o informovaní o zlom spánku, vysokom tlaku a nesplnenom dennom množstve krokov. Aspoň že sa to dá použiť ako budík.
Podstatné ale je, že aspoň psychicky sa cítim zdravšie a lepšie. A o tom to asi je. Nesnažiť sa prehnane tešiť na návrat do sveta vysokoškolských povinností. Ono vás to aj tak prejde, keď vojdete do budovy cez dvere, ktoré vás skoro prizabijú. A viete ako to chodí, ako prvého stretnete toho najväčšieho a najotravnejšieho idiota, ktorý sa vás začne vypytovať na to, čo ste robili. On vás ale aj tak ani nepustí k slovu, pretože vám musí povedať, ako stihol navštíviť kamaráta v Londýne, nákupy v Parndorfe a dostavať Sagradu Familiu v Barcelone, a to všetko samozrejme za jeden víkend.
Netreba sa ale vzdávať hneď po prvom dni. Je to o tom tešiť sa z maličkostí, nerobiť si veľké očakávania a snažiť sa nájsť pozitíva všade, kde sa dá. Aj keď pre ostatných sú to možno hlúposti. Netreba sa hneď zasypať veľkými plánmi o priebežnom učení na skúšky od prvého dňa. Ak chcete tip na začiatok, tak si konečne od začiatku značte absencie, lebo po dvoch mesiacoch v tom budete stratení ako Nemo. Poďme teda bojovať proti školskej depresii spoločne!
Zdieľať na