Marek sa s partiou vydal na retro motorkách naprieč Afrikou: Na 15-tisíc kilometrovej ceste stretli teroristov a boli aj vo väzení

Archív Mareka Slobodníka

#Málokto by sa stránil cestovania. Spontánne výlety s partiou úplne kamkoľvek určite patria aj k tvojim najlepším spomienkam. Len niektorí z nás sa však môžu pochváliť takými dobrodružnými cestami ako práve Marek Slobodník so svojou partiou. Na staručkých socialistických motorkách spolu prešli už poriadny kus planéty.

Svojej premiéry sa len nedávno dočkal ich najnovší film, ktorý podrobne mapuje divokú cestu naprieč Afrikou. V nasledujúcich riadkoch sa okrem informácii o ceste dozvieš aj to, ako vyzerali Marekove začiatky s nezvyčajným dopravným prostriedkom.

Ahoj Marek. Tí, ktorí ťa sledujú vedia, že si vášnivý cestovateľ. Mohol by si sa ale v skratke predstaviť čitateľom, ktorí ťa nepoznajú?

Ahoj, možno viac ako cestovateľ som motorkár. Ako mladý som po škole veľmi závidel všetkým tým, čo vlastnili veľký motocykel s papiermi a slobodne sa vozili. Ja som žiaľ v tom období nemal peniaze na nič lepšie ako bola Jawa Pionier, a tak som si jednu za 5 000 Sk zadovážil. Zrazu sa mi motorkári zdravili a ja som si splnil sen! Potom sa začalo jazdiť a najmä cestovať. Rok čo rok sme s partiou na Pionieroch chodili stále ďalej!

Archív Mareka Slobodníka

Takže to bola láska na prvý pohľad?

Prvý krát mi učaroval už keď som mal 10 rokov. Vtedy sa môj spolužiak so sídliska presťahoval na dedinu a tam jeho brat jedného krásneho červeného mal. Bol som z neho úplne hotový. Netrvalo dlho a kúpil som si jedného aj ja. Bez papierov, od pekára z Medzibrodu. Tým vlastne začalo moje motorkárske dobrodružstvo.

Nápad cestovať na starých dopravných prostriedkoch po celom svete nepatrí medzi žiadne novinky. Ku nám sa ale dostal len pred pár rokmi, konkrétne so sériou Trabantom …, odkiaľ ťa diváci môžu taktiež poznať. Kedy si sa rozhodol, že Pionier nemusí byť len na zábavu na poliach, ale aj niečím, na čom chceš cestovať naprieč krajinami? 

Ako som spomínal, bolo to hneď po škole. Lenže nikdy som netušil, že to zájde až takto ďaleko. Už keď sme boli na prvej veľkej ceste pri Aralskom jazere v Kazachstane, niekto nám vravel o žltých trabantoch v Afrike. Ja som ich vtedy vôbec nepoznal a napokon, dva roky od Kazašskej výpravy sme išli spolu naprieč Južnou Amerikou.

Archív Mareka Slobodníka

Ako vyzerali tvoje cestovateľské začiatky na Pionieri?

Moja prvá cesta viedla okolo Slovenska v roku 2008 a trvala týždeň. Odvtedy som vedel, že nebude posledná. V 2009 nasledoval výlet do Rumunska a v 2010 spomínané Aralské jazero. Spoločné cesty so žltými trabantami naprieč Južnou Amerikou sme absolvovali v roku 2012/2013, Austráliou a Indonéziou v roku 2015. Potom som sa opäť vrátil k Pionierom a prešli sme celú Afriku. Ale tieto cesty som chodil na Jawe 250.

ROZHOVOR Matej si bol pozrieť, ako dnes vyzerá Černobyľ: Mesto duchov, v ktorom sa zastavil čas

Je známe, že Pionier nepatrí k tým najspoľahlivejším, no zároveň sa dá rýchlo a lacno opraviť. Stáva sa často, že sa počas cesty niečo pokazí? S čím mávaš problémy najčastejšie?

Problém je stále a so všetkým, jednoduchšie je spýtať sa, čo sa nekazí. Paradoxne sa stáva, že sa na ceste vždy jedna motorka rozhodne, že sa vôbec kaziť nebude. Naposledy, keď sme cestovali naprieč Afrikou, sme mali dvoch mechanikov, Milana a Ondreja Hurára. A o to tá cesta bola jednoduchšia. Všetko sa akoby opravilo samo.

Predpokladáme, že tvoj Pionier už zďaleka nevyzerá ako jeho pôvodná verzia. Aké zmeny si na ňom urobil, aby bol spoľahlivým spoločníkom na tvojich cestách?

Práve, že takmer žiadne. Iba som predĺžil zadný rám, aby sa nelámal plech. Ten za pomoci jedného jednoduchého držiaku nesie dva náhradné motory. Inak je všetko pôvodné ako na každom Pionieri, dokonca aj zapaľovanie máme originál.

Archív Mareka Slobodníka

Precestoval si už mnoho miest. Je jasné, že každé má niečo do seba, no ktoré ti utkvelo v pamäti najsilnejšie?

To je ťažká otázka. Každé je krásne, a niečím iným, ako aj žena. Na Východnom Timore, v Sudáne či Azerbajdžane sme stretli skvelých ľudí, v Bolívii bola nádherná krajina a v Indii skvele varili. Takže je ťažko povedať, kde je najkrajšie… asi v Banskej Bystrici.

Na Pionieroch ste sa naposledy vybrali naprieč Afrikou, o tejto ceste pripravujete aj film. Ako vznikal nápad? Čomu všetkému ste museli čeliť?

Už v roku 2010 sme sa rozhodovali, či pôjdeme do Kazachstanu k Aralskému jazeru alebo do Afriky. Vtedy rozhodnutie padlo na Kazachstan, ale bolo jasné, že Afriku niekedy zdoláme! To prišlo v roku 2017. Museli sme čeliť mnohým organizačným problémom ako sú víza, trajekt cez stredozemné more či finančné prostriedky. Všetko sme ale s vypätím síl zvládli.

Na takúto cestu ste asi potrebovali dosť vecí. Pokiaľ sa človek vyberie na roadtrip napríklad autom, ešte stále sa môže celkom rozumne zbaliť. Kde si nesieš svoju batožinu, na chrbte? Koľko približne váži?

Na chrbte určite nič nenesieš, po piatich mesiacoch by si asi oň prišiel. Väčšinou máme všetko zavesené na motorkách. Ja osobne som si zobral aj paraglajd a dokopy som mal 50 kíl batožiny. Čiže nie je to až tak zlé, ako to vyzerá.

Ako vyzerala samotná cesta naprieč Afrikou? Predpokladám, že nie všetko išlo úplne podľa plánu…

To je pravda, mnoho vecí podľa plánu nešlo, ale nebola to žiadna katastrofa. Najväčší problém bol štart cez zamrznutú Európu 14. 01. 2017, keď nočné teploty padali pod -20 stupňov. Ďalšie nebezpečenstvo na nás číhalo na Sinajskom polostrove, ktorý momentálne okupujú teroristi. Etiópia bola tiež nehostinná svojimi kopcami, no hlavne sme vôbec nečakali, že najazdíme až 15 000 km. Čakali sme o 5 000 menej.

Archív Mareka Slobodníka

Mohol by si sa s nami podeliť o nejakú zaujímavú príhodu?

Tých bolo toľko, že by sa dala o nich napísať kniha. Mňa ale asi najviac zasiahli stretnutia so zaujímavými ľuďmi. V Etiópskej väznici sme stretli chalana so Somálska, ktorý sa snažil utiecť do Nemecka. Jeho príbeh je v skratke ukázaný aj vo filme. Na druhej strane bolo zaujímavé stretnutie s Henrym z Malawi. Študoval v Európe, ale vrátil sa späť do svojej krajiny, aby tam pomáhal deťom. Tiež vo filme rozpráva svoj príbeh.

ROZHOVOR Cestovateľka a fotografka Andrea cestuje sama: Nikto neveril, že sa naozaj zbalím a odídem

Z Afriky si doma už pomerne dlhú dobu a dokončuješ film. Čo okrem toho chystáš v blízkej budúcnosti?

Do budúcna mám ešte veľa plánov, Pionieri ešte neboli všade a taktiež ma očarilo lietanie s paraglajdom či lietadlom. To bude možno námet na ďalšiu cestu. Ale nechcem prezrádzať nič viac.

Archív Mareka Slobodníka

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí sa stále akosi nevedia dokopať k cestovaniu na vlastnú päsť?

Aby nemali predsudky, aby nepočúvali druhých, ale išli si za svojim snom a cieľom. Pretože život bez snov je iba nudným stereotypom.

Zdroj: hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *