#Napriek tomu, že bola pekná a pochádzala z dobrej rodiny, trpela pocitom, že ju nikto nechápe. Svoje duševné problémy dokázala pred svetom bravúrne ukrývať. Až kým sa jedného dňa nerozhodla, že už má toho všetkého plné zuby.
V požičovni si vyzdvihla nákladné vozidlo Praga RN a 10. júla 1973 okolo 13:45 s ním vošla do skupiny asi 25 ľudí, ktorí čakali na zastávke električky na vtedajšej triede Obrancov mieru v Prahe. Len 22-ročnej Olge Hepnarovej sa zámer usmrtiť čo najviac ľudí podaril: 8 zomrelo a ďalších 11 bolo ťažko zranených.
Bola vynikajúca študentka, no osamelá
Olga sa narodila do rodiny bankového úradníka a zubnej lekárky, ktorí už boli na tú dobu v zrelom veku. Otec mal 44 rokov, matka o desať menej. Svoju dcéru vychovávali vzorne a dlho ani nič nenasvedčovalo tomu, že s Olgou čosi nie je v poriadku. So správaním nemala problémy a učila sa výborne. Čosi však mohol predznamenávať fakt, že nemala takmer žiadne kamarátky a hlbší vzťah nenadviazala ani so svojou sestrou.
Pocity osamelosti vygradovali počas puberty, kedy si uvedomila, že ju viac priťahujú dievčatá než chlapci. S touto skutočnosťou sa nedokázala vyrovnať a stále viac sa uťahovala do seba. Neschopnosť priblížiť sa k spolužiakom mala za následok, že ju začali považovať za čudnú a bočili od nej. Cítila sa byť odstrkovaná. Postupne sa stala akousi čiernou ovcou kolektívu – chlapci tušili, že je iná a tým aj nedostupná, spolužiačky jej pravdepodobne závideli jej útlu postavu a krehkú dievčenskú krásu.
Už v puberte sa pokúsila o samovraždu
Ponižovanie a šikanovanie však viedlo u Olgy k záchvatom apatie a bezmocnosti, ktoré sa striedali so vzdorom a hnevom. Odmietala chodiť do školy, a keďže pochopenie nenachádzala už ani u matky a otca, začala utekať z domu. Rodičia sa dcéru párkrát pokúsili umiestniť na inej škole, no ani tam nebola situácia lepšia. Olga odmietala so spolužiakmi hovoriť, vyhýbala sa im, a za nepriateľov považovala aj svojich učiteľov.
V roku 1964 sa len trinásťročná dievčina pokúsila o samovraždu liekmi, po ktorej bola podrobená psychologickým a psychiatrickým vyšetreniam. Lekári konštatovali, že jej osobnosť je narušená, Olga trpí pocitmi osamelosti a beznádeje. No keďže ani s nimi Hepnarová nekomunikovala, nemohli rozpoznať jej skutočné myšlienky a duševné rozpoloženie.
Nevedela sa zaradiť ani v práci
Nejaký čas Olga strávila na psychiatrickej liečebni, neskôr sa vyučila za umeleckú knihovníčku. Pri svojej profesii však dlho nevydržala, pretože si nevedela nájsť vzťah k spolupracovníkom ani k práci. Striedala zamestnania, no nikde neoslnila pracovnou morálkou, neustále na ňu bolo treba dozerať.
Keď bez problémov zvládla absolvovať vodičský kurz, nastúpila k Mestskému dopravnému podniku pôšt a komunikácií v Prahe. Aj odtiaľto ju však vyhodili, pretože mala na svojom konte niekoľko dopravných kolízií aj neospravedlnených absencií. Vinu nehľadala v sebe, ale v ostatných, ktorí boli podľa nej nepriateľskí, prenasledovali ju a chceli jej ublížiť. K spolužiakom, učiteľom, rodičom a lekárom Olga na zoznam svojich tyranov postupne zaradila aj majstrov a nadriadených.
Vzťah skúšala s mužmi aj so ženami
Podobne tápala aj vo svojom sexuálnom živote. Skúšala to s mužmi aj so ženami, no nedokázala zakotviť v trvalejšom vzťahu. Chvíľu to aj vyzeralo, že sa Olgin život predsa len otočí správnym smerom. To keď sa ako 21-ročná zoznámila s o osem rokov starším Miroslavom. Napriek svojej sexuálnej orientácii s ním nadviazala milenecký vzťah a zdalo sa, že bude hlbší a trvalejší. Neskôr sa vyjadrila, že keby sa stal zázrak a vzťah by skutočne prerástol v lásku, upustila by od svojej túžby pomstiť sa celému svetu.
Prípravy na pomstu celému svetu
Namiesto toho sa ale Olgin duševný stav v apríli 1973 opäť zhoršil. Prestala chodiť do práce, prepadla depresii. Z apatie a melanchólie ju dostalo až definitívne rozhodnutie zrealizovať svoj vražedný plán. Svoju nenávisť voči všetkým pretavila do horúčkovitých príprav na deň D. Vedela, že nebude strieľať ani nič vyhadzovať do vzduchu. Bude stačiť, keď nejakým väčším vozidlom vrazí do skupiny ľudí a zabije ich čo najviac.
Za vhodné miesto na realizáciu svojho plánu si zvolila zastávku MHD, kde sa sústreďuje množstvo ľudí. Rátala s tým, že bude musieť vojsť na chodník, preto hľadala lokalitu, kde by mohla s autom dosiahnuť čo najvyššiu rýchlosť, aby bol náraz maximálny. Takéto miesto nakoniec našla na vtedajšej triede Obrancov mieru, dnes Ulici Milady Horákovej, za križovatku s Veverkovou ulicou tesne nad Strossmayerovým námestím.
Priznala sa ešte skôr, než čin urobila
V sobotu 7. júla 1973 Hepnarová napísala dva listy – jeden pre redakciu Svobodného slova, druhý pre Mladý svět. V listoch sa zdôverila s tým, čo sa chystá urobiť, aj aké následky očakáva:
„Vážení, prosím, aby ste prijali tento list ako dokument. Bol napísaný na obranu proti prípadnému zneváženiu môjho činu, a tiež ako poukázanie na to, že som človek pohybujúci sa v medziach duševnej normy… Dnes ukradnem autobus a plnou rýchlosťou vrazím do davu ľudí. Stane sa to pravdepodobne niekde v Prahe 7. Zaviním smrť X ľudí. Budem súdená a potrestaná. Keby som odišla ako neznámy samovrah, bolo by to pre vás príliš lacné. A pretože spoločnosť je tak veľký suverén, že nie je schopná sama seba obslúžiť, býva niekedy súdená súkromne… Toto je môj rozsudok: Ja, Olga Hepnarová, obeť vašej beštiality, odsudzujem vás k trestu smrti zrazením.“
Listy Hepnarová ešte neodoslala, chcela tak urobiť, až keď bude sedieť za volantom vražedného stroja. V utorok 10. júla si v autopožičovni vyzdvihla vozidlo Praga RN, ktorá sa jej na realizáciu beštiálneho plánu zdalo byť vyhovujúce. Do poštovej schránky vhodila pripravené listy a o pol jednej popoludní vyrazila na cestu smrti. Keď však dorazila k miestu, zistila, že na stanici stojí električka a na zastávke je málo ľudí, preto s autom len prešla okolo.
Konala chladnokrvne a premyslene
O niekoľko minút sa vrátila a tentoraz už svoj zámer dokončila. Z kopca Strossmayerovho námestia videla, že ulica je voľná a zastávka električky dostatočne zaľudnená. Hepnarová zaradila štvrtý rýchlostný stupeň a šliapla na plynový pedál. Konala chladnokrvne a premyslene.
Volant uchopila pevne do rúk a pred domom číslo 9 strhla auto doprava na chodník. Ľudia nemali šancu uniknúť, mizli pod kolesami auta. To sa nakoniec zastavilo až nárazom do svetelnej dopravnej značky. Vrahyňa sa vôbec nepokúsila z miesta činu ujsť, dokonca ani nevystúpila z vozidla a na sedadle disciplinovane čakala na príchod polície. Len v spätnom zrkadle skontrolovala situáciu a keď videla množstvo mŕtvych a zranených, pocítila – ako neskôr sama priznala – veľkú úľavu.
Následky vyčíňania Oľgy Hepnarovej boli desivé. Hoci po chodníku išla asi len 30 metrov, na mieste zostali ležať traja mŕtvi a sedemnásť ďalších bolo zranených. Ešte v ten deň zomreli ďalší traja ľudia a dvaja o niečo neskôr. Celkom tak zahynulo osem, väčšinou starších ľudí. Viacerí zo zranených s následkami bojovali až do konca svojho života.
Posledná popravená žena
Hepnarová od začiatku zdôrazňovala, že nešlo o dopravnú nehodu a nič neľutuje. „Nemala som síce konkrétny úmysel zabiť týchto konkrétnych ľudí, ale keď má spoločnosť právo trestať jedincov, má jedinec právo trestať spoločnosť,“ vyhlásila. Neskôr doplnila, že ľutuje len to, že na zastávke neboli aj jej rodičia, spolužiaci, učitelia, vychovávatelia a psychiatri, ktorý sa jej prípadom zaoberali a nijako jej nikdy nepomohli.
Po skončení vyšetrovania a vyhotovení znaleckých posudkov bola Olga Hepnarová postavená pred Mestský súd v Prahe a ten 6. apríla 1974 vyriekol rozsudok trestu smrti. Rozsudok prijala, ale protestovala proti nemu jej matka, ktorá požadovala otvorenie a preskúmanie celého prípadu. Najskôr sa ním teda zaoberal Najvyšší súd ČSSR, ktorý vo svojom rozhodnutí rozsudok potvrdil.
Dňa 3. marca 1975 prezident ČSSR zamietol žiadosť o milosť a 12. marca 1975 bola Olga Hepnarová popravená. Hoci predtým vyhlasovala, že sa smrti nebojí, z cely ju museli na miesto popravy doslova odniesť. Hepnarová bola poslednou popravenou ženou v ČSSR a v deň smrti nemala ani 24 rokov.
Chceš si prečítať viac o Olge Hepnarovej? Knihu o nej nájdeš v kníhkupectve Martinus
Zdieľať na