#Keď sa zle ostriháš, nepomôže ti už žiaden tutoriál. Napadlo mi síce, že by som sa mohla oholiť dohola, ale na to som fakt nemala odvahu. Jakub sa so mnou už dva dni nerozpráva, kvôli tomu, že som sa ostrihala. Už preňho nie som princezná. Zdá sa, že sa ho to dotklo viac, než mňa. Mama sa smeje vždy, keď ma stretne. „Kristína, ty fakt nemáš rozum. Dobre ti tak!“ Výnimočne s ňou musím súhlasiť. Je to naozaj len a len moja chyba.
Zostávam pozitívna
Milujem motivačné knihy. Fakt. Teraz mám dostatok času na to, aby som sa do nich pustila. Jedna z nich sa píše, že sa netreba trápiť pre maličkosti. A čo sú to zle ostrihané vlasy oproti rakovine prsníka, straty rodinného príslušníka či Majkinmu tehotenskému prúseru? Fakt nič. Prečítala som si zopár strán z knihy a hneď som sa cítila lepšie. Keď ti život (alebo vlastná hlúposť) pošle samé citróny, sprav z nich limonádu.
„Ocinooo?!“ zavolala som na otca, ktorý sa stal inventárom našej domácnosti. Večne bol zašitý v malej kôlničke, kde meditoval o zmysle života. „Oci, ty striháš Jakuba. Vedel by si mi to, prosím ťa, nejako upraviť?“ spýtala som sa ho nesmelo, vediac, že už mi to aj tak nemôže viac pokaziť.
Najprv sa zdráhal: „Kristínka, to fakt nemôžem. Chceš vyzerať ako chlapec?“ „Áno, chcem,“ trvala som na svojom. Otec sa teda pustil do strihania tých pár kučier, čo mi ostalo na hlave. Radšej som mala zavreté oči. Pri strihaní mi po lícach stekali slzy. Čo by som dala za svoje kadere!
Môj otec je frajer!
„Kristínka, môžeš. Robil som, čo sa dalo,“ otec mi nesmelo podal zrkadlo. Chvíľku som sa na seba dívala s otvorenými ústami. Nechápala som to. Neveriacky som pozerala na výsledok. „Vravel som ti, že to neviem,“ začal sa obhajovať otec. Nemusel. „Ocino, to vyzerá fantasticky!“ Hodila som sa mu okolo krku. Tešila som sa viac, než keď mi v desiatich rokoch kúpil na tajnáša prvú bábiku. Mam sa vtedy veľmi hnevala. Vyzerala som dokonale. Konečne sa cítim sama sebou. Otec mohol byť na seba právom hrdý. Keby ho vyhodili z továrne, mohol by sa živiť ako kaderník. Stavím sa, že ja by som bola tou najlepšou chodiacou reklamou.
Chvíľa, ktorá sa musí zvečniť
Keď ma uvidela mama, niečo zahundrala. Brala som to akú určitú formu pochvaly. Namaľovala som sa, s novým strihom mi vynikli oči. Požičala som si otcov fotoaparát a urobila zopár fotiek. Z nich som si vybrala tú naj, ktorú som si nastavila ako profilovku na Facebooku. Ani som netušila, akú vlnu tým spustím. Stále mi vypisujú nejakí úchyláci, ktorí mi posielajú fotky svojich prirodzení. Našťastie, aj medzi zdochnutými rybami sa nájde hotový poklad…
Krátkovlasá Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na