#Ešte ma do začiatku školského roka delí nejaký ten deň, no moja mama mi už dlho vtĺkala do hlavy, že je najvyšší čas začať sa baliť. Z pivnice vytiahla starý zatuchnutý batoh, otcovu pamiatku na chmeľovú brigádu. Keď som videla jeho rozmery, takmer ma vyvalilo. Uvažovala som, či nemá náhodou za lubom urobiť zo mňa vysokohorského nosiča. Pri mojom šťastí by som veru nezašla príliš ďaleko. Takže balíme. Všade vôkol mňa sa povaľuje množstvo zbytočností. A Jakub medzi nimi. Škoda, že ho nemôžem zbaliť so sebou.
Zaváraniny, toaleťák aj gumáky
Počas balenia som si uvedomila, že je najvyšší čas prekročiť svoj tieň, a to aj vtedy, keď je poriadne dlhý. Stále počúvam mamu a snažím sa pôsobiť ako poslušné dievčatko. No keď som zbadala, že do izby dovliekla staré zatuchnuté gumáky, vzbúrila som sa. Nejdem predsa na ryby, ale na internát! Aj keď ani len netuším, v akom stave bude kúpeľňa, no snáď sa zaobídem bez špinavých čižiem, ktoré sa stali vynikajúcim útočiskom akurát tak pre pavúky.
„Mami, ja ich nechcem!“ zvýšila som hlas. Žena, ktorá ma priviedla na svet, sa však na mňa pozrela tak škaredo, že som okamžite stratila reč a gumáky napchala do batoha. Nevadí. Skúsim sa ozvať pri ďalšej položke. Okolo mňa je ich ešte viac než dosť. Žehlička z čias minulého režimu, desať kotúčov toaletného papiera, extra výhodné balenie dámskych vložiek a ďalšie must have vychytávky. Aha, a aby som nezabudla, jasné že sa ma chystá nabaliť najrôznejšími kompótmi, ktoré sme zavárali asi pred desiatimi rokmi.
Expedícia vysoká škola
Istým spôsobom mamu chápem. Prvýkrát ma vypúšťa z rodného hniezda na dobu neurčitú, a tak je normálne, že chce, aby som mala všetkého dostatok. Lenže keď som sa pozrela na tú horu vecí, ktorú sa jej zázračným spôsobom podarilo zbaliť, mala som pocit, že idem študovať niekde na odľahlé lazy. Niekde do panenskej oblasti, kde nie je po ľudskej civilizácii ani stopy.
Veď aj vo Veľkom meste sú obchody. Určite tam nájdem aj niečo väčšie, než naše miestne potraviny, v ktorých pani Ilonka vytrvalo ignoruje otváraciu dobu. Ak si chceš niečo kúpiť, musíš jej zavolať. Inak máš smolu. Tak som len zmätene stála uprostred zapratanej izby s batohom, do ktorého by sa nevopchala už ani ihla. Ako poznám moju mamu, ešte mi pred odchodom upečie obľúbený krémeš. Už teraz sa ho neviem dočkať.
Radšej nosiť ako prosiť
„A teraz si ho skús, či ti pasuje. Ak bude treba, upravím popruhy,“ poťapkala ma po chrbte. Zdvihla som ho, no pod jeho váhou som sa nevedela postaviť. Určite za to môžu tie paštéty, ktoré mama nakúpila v akcii. „Ukáž, takto sa to robí!“ Mama, ktorá meria ledva 160 centimetrov, ma rázne odsunula nabok a batoh s pekelným nákladom si svižne vyhodila na útle plecia.
Dokonca s ním dokázala spraviť niekoľko krokov. Opäť ma raz presvedčila o tom, že je hračka prírody. Alebo takéto superschopnosti majú všetky mamy? Tá moja sa pri balení skalopevne drží hesla: Radšej nosiť ako prosiť. Možno práve preto chodíme na každý výlet s plným kufrom zbytočností. Nakoniec predsa len pôjdem ako nosič.
S pozdravom,
(ne)zbalená Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na