Denník stratenej vysokoškoláčky #28: Bolí to, keď zahodíš ružové okuliare

Photo by Zoltan Tasi on Unsplash

#Ako sa dalo čakať, po Tónkovi, baličovi nevinných dievčat z východu, sa akosi zľahla zem. Márne sa mu Majka snažila dovolať. Stále v sebe živila falošnú nádej. Napriek tomu, čo jej spravil, sa ho snažila hocijako ospravedlniť. Ale Savannah jej nedala zaspať na vavrínoch. Rozhodla sa, že dievča raz-dva vylieči z naivity. Samozrejme, že si na to vybrala ten najnešťastnejší spôsob.

Preber sa!

Majka sa zmietala z extrému do extrému. „Ak má byť tehotenstvo o tomto, tak ja ho vôbec nechcem zažiť,“ pomyslela som si. Raz sa vznášala tridsať centimetrov nad zemou, snažiac sa samu seba presvedčiť, že pôrod dieťaťa je jediným zmyslom života. O päť sekúnd na to upadla do hlbokej depresie, pretože nechcela vychovávať dieťa bez jeho biologického otca.

pixabay.com

„Je to len autor,“ oponovala jej Savannah. „Vďaka jeho babráctvu sa spojilo vajíčko so spermiou a ty čakáš dieťa. Otec je ten, kto dieťa vychováva, nie ten, kto ho stvorí.“ Majka sa síce urazila, no bolo vidno, že predsa len začala aspoň čiastočne uvažovať nad slovami našej spolubývajúcej. Savannah ešte stále neprešla z levelu spolubývajúcej do levelu kamošky. Asi to chce len trošku viac času.

„Ale ja ho milujem!“ začala opäť skuvíňať tá, ktorá sa zaľúbila do hotového debila. „Miluješ? To sú len hormóny, ver mi!“ Savannah sa hrala na vzťahovú terapeutku, pevne rozhodnutá nenarábať s Majkou v rukavičkách.

„Obliekaj sa, ideme!“ Savannah už nemala chuť ju presviedčať, že chlap, ktorý má dve malé deti a pritom si dovolí podvádzať uťahanú manželku, by asi len ťažko získal titul Charakter roka. Miesto ďalších zbytočných slov hodila po Majke bundu, vybavila si zo dva telefonáty, upravila mejkap a vybrala sa na odchod. „Idem aj ja, počkajte ma!“ vedela som, že bude vzrušo. Nechcela som si to nechať ujsť. Tušila som, že to, čo sa bude diať, nenájdem ani v tých najpredávanajších tituloch nášho kníhkupectva. „Nenechávajte ma tu!“ ozvala sa Ľudmilka, ktorá chcela ísť tiež s nami. „Tak poď,“ Savannah rezignovane mávla rukou. „Bejby predsa nesmie zostať v kúte!“ 

Zima, strašná zima

Naše potulky po Veľkom meste neboli žiadna malina. Bola brutálna zima, šmýkalo sa. Mňa vysekalo rovno pred internátom, ale ani rozbité kolená ma neodradili natoľko, aby som vzdala túto expedíciu. Najprv sme išli do bytu, ktoré sa premenilo na hniezdočko lásky Tónka a Majky. V byte bola tma, nikto nám neotváral. „Viem, kde býva,“ nevzdala sa Savannah. Mala kontakty na správnych miestach, a keďže Veľké mesto je v podstate jedna veľká dedina, vedela komu zavolať.

Zdroj: Kristin Vogt/pexels.com

Po štyridsiatich minútach motania sme konečne našli starší dom na okraji mesta. „Baby, ja neviem, či je to dobrý nápad!“ Majka stratila odvahu. „Kedysi ti nasľuboval hory-doly. Teraz má šancu dokázať, že je chlap!“ Majka nesmelo zazvonila, my ostatné sme sa pokúšali ukryť za stĺp, čo bolo prakticky nemožné. Všetky tri sme boli krv a mlieko, takže nám neostávalo nič iné, než Majke robiť krovie.

„Dobrý večer,“ dvere otvorila strhaná žena, okolo ktorej sa tmolili dve batoľatá. Podľa všetkého dvojičky. „Fúha, netušila som, že sú také maličké,“ pomyslela som si. A nebola som sama. „Vy ste?“ spýtala sa žena, pretože Majka len so slzami v očiach hľadela do zeme.

„Milenka vášho muža. Tvrdil jej, že je voľný ako vták. Toto jeho tvrdenie samozrejme neostalo bez následkov.“ Povedala Savannah. Žena nezačala plakať, ani kričať. „Poďte ďalej. Musím vám niečo povedať.“ Našu tlupu nechala pred dverami. Ostávalo nám dúfať, že Majka sa medzi nás vráti zdravá a živá.

zvedavá Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.

Zdroj: plnielanu.sk
Odporúčame