#Počas prázdnin som zažila len jednu nečakanú spoločenskú udalosť. Zomrel mi ujo. Ten deň si pamätám presne – bolo totiž extrémne horúco a ja som sa neskutočne potila v tesilových nohaviciach a čiernom svetríku, ktorého jediný účel je vyvolať absolútne nepohodlie. Ujo Emil však zomrel náhle a tak som nemala veľa času riešiť svoj outfit. Vlastne, ja ho nikdy neriešim. Vo všetkom totižto vyzerám rovnako mizerne.
Nech mu je zem ľahká
Čísla na teplomere presiahli tridsiatku a ja by som radšej hrabala seno, na ktoré mám alergiu (no podľa mienky mojich rodičov to je len obyčajná výhovorka), ako stáť nad čerstvo vykopaným hrobom. Nemyslite si o mne, že som necitlivá. To nie. Bežne ma rozplače aj reklama na aviváž, avšak uja Emila som nepoznala. Teda, videla som ho len párkrát v živote a tak som si k nemu nestihla vybudovať žiadnu citovú väzbu. Otec pochádzal z trinástich detí. V posledné roky sa celá jeho rozvetvená rodina stretávala už iba na veľkolepých svadbách či pohreboch. Emilov pohreb, pochopiteľne, patril k tým menej šťastným dôvodom na rodinné stretnutie.
Všetci proti mne
Na kare som sa cítila absolútne stratená. Jakub sa vyšplhal do otcovho náručia a ja som ostala napospas všetkým príbuzným, ktorí si nikdy neberú pred ústa servítku. „Kristínka, a frajera už máš?“ Už je to tu! Prvá sa ozvala teta Tereza, ktorá mi túto otázku dáva už od čias, kedy som prestala cikať do plienok. „Nemám,“ zamrmlala som a pozerala som sa do zeme. „Neboj sa. Určite aj na teba príde rad,“ nezabudla ma povzbudiť, hoci som o to vôbec nestála. „Naša Kristínka má na vydaj čas. Zobrali ju na vysokú školu.“ Aspoňže mama si ma zastala.
Rýchlo som sa snažila vzdialiť sa čo najďalej od ohniska nepríjemnej debaty a splynúť s davom, čo v mojom prípade nebola príliš ľahká úloha. „Počkaj! Nie si ty náhodou Jožkova dcéra?“ Niekto ma potiahol za prepotený sveter. „Áno som,“ odpovedala som, dívajúc sa na vyšívanú šatku nejakej tety, ktorá mi nesiahala ani po plecia. „Hneď som to vedela!“ tľapla ma po zadku. „Máte rovnako opuchnuté očká. Vidíš to, gény sa nezaprú.“ Tá vie teda potešiť. Mala som jej chuť niečo odvrknúť, ale radšej som odišla. Sú ľudia, s ktorými sa neoplatí púšťať do konfliktov. Vo mne však ostala nevypovedaná otázka: Prečo ma všetci musia upozorňovať len na moje nedostatky?
Keď doštudujem, budem hrdinkou
Minule som sľúbila, že ti prezradím, prečo som sa rozhodla študovať práve biológiu. Inšpiroval ma k tomu jeden americký film, v ktorom hlavnou hrdinkou bola nádherná štíhla vedkyňa. Tesne pred záverečnými titulkami sa jej podarilo zachrániť celý svet pred smrteľnou nákazou. Aj keď (vraj) nespala 72 hodín, vyzerala stále rovnako nádherne. Každý vlas bol dokonale na svojom mieste a jemné kvapky potu na hrudi a krku jej len dodávali patričný šmrnc. To ja keď sa spotím, mám pod pazuchami poriadne mapy vo veľkosti Francúzska. O tom, ako funguje príroda, nemám ani šajnu. Ktovie, pri dobrej vôli a snahe to možno dotiahnem aspoň do konca prvého semestra.
Maj sa krásne,
nádejná záchrankyňa sveta Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na