Dávid objavuje na Slovensku miesta, z ktorých sa vytratil život: Najlepšia bola roky opustená nemocnica, zostalo tam úplne všetko

Dávid Urbex (foto: archív D.U.)

#Niekto chodí na ryby, iný zase na turistiku a ja navštevujem opustené hotely, nemocnice a rôzne miesta, z ktorých sa už vytratil život. Tak predstavuje svoju záľubu Dávid, 27-ročný chalan z Dolného Smokovca, ktorý na Youtube pravidelne prináša nový obsah pod menom Dávid Urbex „Je to koníček ako každý iný,“ dodáva. O zaujímavých miestach na Slovensku, tipoch, čo pri urbexe (ne)robiť a zážitkoch z objavovania nám Dávid porozprával v rozhovore.

Ako a kedy si sa začal zaujímať o urbex?

K urbexu som sa dostal vďaka priateľke Emke, opustené budovy ju zaujímali odmalička. Vravela mi o kúpeloch v Korytnici a začal som sa o to zaujímať. Začiatkom roka 2017 sme sa vybrali na svoj prvý spoločný prieskum do Gánoviec k rekreačnému stredisku Tatravagónky. Bol som z toho strašne fascinovaný a hneď som chcel navštíviť ďalšie opustené budovy. Potom som si uvedomil, že pár opustených miest som navštívil už v minulosti, len som nevedel že sa to volá urbex. Netrvalo dlho a zakúpil som si kameru a začal svoje dobrodružstvá natáčať na Youtube.

Neporušuješ pri prieskumoch zákon?

Urbex je tak trocha na hrane zákona. V podstate tam ide o vstup na súkromný pozemok, ktorý niekomu patrí. Nikdy si však nedovolím ísť niekde nasilu. Pokiaľ nevidím volný vstup do objektu, otočím sa a idem preč. Pri urbexe treba veľmi používať rozum a myslieť aj na to, či majiteľovi s tým nespravím starosti. Nikdy nechcem nikomu zle.

Mal si niekedy problémy s políciou? Prípadne s majiteľmi pozemkov alebo bezdomovcami?

Raz sa mi stalo, že som vošiel do starého motorestu, ktorý bol roky opustený a chýbali mu vchodové dvere. Keď som vstúpil dnu, spustil som alarm. Človek by to vážne nečakal v tak starej, zničenej a voľne dostupnej budove. Policajti boli okamžite na mieste, prišiel aj majiteľ, ospravedlnil som sa a šiel som domov bez pokuty. Bezdomovcov som stretol viackrát v budove, z tých strach nemám, väčšinou im prispejem drobnými a oni mi na oplátku porozprávajú zaujímavé životné príbehy.

Berieš si niekedy z miest nejaký suvenír?

Nie, neuznávam, keď si niekto berie veci z opustených budov. Beriem to ako krádež. Predstavte si že prídete do CO krytu, ktorý je plný plynových masiek. Príde tam 100 ľudí a každý si zoberie jednu masku ako suvenír. Po krátkom čase tam neostane nič a CO kryt stratí svoju atmosféru, keď tam ostanú len holé steny.

Dávid Urbex (foto: archív D.U.)

Ohrozil si niekedy pri urbexe svoje zdravie?

Držím sa zásady, že zdravie je na prvom mieste. V roku 2017 som mal vážnu nehodu na bicykli, po ktorej som takmer ostal ochrnutý, keď mi časti zlomenej chrbtice zasahovali do miechy. Odvtedy som život úplne prehodnotil. Môžete mať veľa peňazí, veľký dom, drahé auto v garáží, ale akonáhle sa vám niečo vážne stane, všetko okolo vám príde nepodstatné. Preto vždy na urbexe dávam pozor hlavne na zdravie. Ak vidím že budova nie je v dobrom stave, nepokračujem v prieskume ďalej. Tých pár záberov mi nestojí za to, aby sa mi niečo stalo.

Ako často chodíš na prieskumy a koľko hodín venuješ prieskumom a strihaniu videí?

Snažím sa raz do týždňa vycestovať za opusteným miestom, no je to časovo aj finančne náročné. Najprv si musím nájsť doma na internete kam pôjdem. Potom za daným miestom vycestujem, natočím ho, cesta domov, prichádza prezeranie záberov, strihanie videa. Ďalej musím video uploadnuť, vyrobiť miniatúru nastaviť popisy videa a zverejniť. Potom čas venujem aj propagovaniu videa, odpisovaniu a komentárom. Výroba jedného videa mi so všetkým zaberie približne 18 hodín, niekedy to je menej, ale niekedy aj viac. A z finančného hľadiska na to, aby vzniklo video, som si músel zakúpiť kamery, baterky, svetlo, PC na strihanie, ruksak, gumáky, rukavice a kopec dalších maličkostí. A ešte k tomu treba prirátať aj naftu na cestovanie. Mesačne mi Youtube s urbexom zoberie cca 60 hodín života.

Dávid Urbex (foto: archív D.U.)

Čím sa živíš?

Naposledy som pracoval ako Vedúci smeny v automobilovom priemysle. Po dvojročnej PN-ke kvôli nehode z roku 2017 som zmenil prácu zo zdravotných dôvodov a zaúčam sa ako vedúci pošty. Práca s ľudmi je však náročná, niekedy jeden negatívny človek mi vie zobrať veľa energie. Popravde, najradšej by som sa venoval iba Youtube a točil viac videí pre ľudí. Ale to sa podarí tak jednému človekovi zo sto a to nie je môj prípad. Každé moje video je stratové, ale možno raz motyka vystrelí.

Ako si vyberáš miesta, na ktoré chodíš?

Príliš neplánujem kam pôjdem, riešim to tak spontánne. Odmalička milujem cestovanie. Vždy sa s priateľkou rozhodneme kam vycestujeme na víkend a potom začne moje pátranie, čo opustené sa nachádza v okolí. A tak sa cestou vždy niekde zastavím. Mám vytvorenú urbex mapu, kde si značím opustené miesta, často sa však stane, že prídem na miesto a budova je buď neprístupná, alebo úplne zbúraná. Väčšinou to býva tak, že z 10 navštívených miest sa podarí natočiť 4 až 5. Ostatné sú neúspechy a zbytočné kilometre navyše. Ale ako som spomínal, milujem cestovanie, tak to beriem ako výlet, nie ako neúspech.

Aké bolo pre teba top miesto, ktoré si natáčal?

Najväčší zážitok som mal v jednej nemenovanej nemocnici, ktorá bola opustená 10 rokov, ale dnu bolo úplne všetko vybavenie, lieky, počítače, zdravotné karty pacientov či dokonca operačná sála a pôrodnica. Bolo to vzrušujúce. Bohužiaľ, video spravilo taký ošiaľ, že som ho musel stiahnuť z internetu. Podobný zážitok som mal aj vo veliteľskom kryte v Žiline, ktorý bol úplne nedotknutý. Dnes už je rozkradnutý a nedostupný.

Videli sme ťa vo videách aj s Marcelitom Rečinským a Ivanom Donovalom. Je atmosféra na slovenskej urbexovej scéne priateľská? Nekonkurujete si?

Urbex scéna na Slovensku sa za poslednú dobu veľmi rozrástla. Čo ma mrzí je, že scéna nedrží spolu, ale naopak sa urbexeri medzi sebou ohovárajú, neporadia si a veľa ľudí mi príde, ako keby sa chceli pretekať, kto natočí lepšie miesto. Je to smutné. Čo sa týka Ivana a Marcelita tak my traja spolu vychádzame dobre, sme stále v kontakte a vieme si navzájom pomôcť a poradiť. Určite by sme aj častejšie natočili spoločné videá, len je to ťažké, keď ja som z Tatier, Ivan z Mikuláša a Marcelito zo Sládkovičova. A všetci traja pracujeme, tak nie je jednoduché sa spoločne stretnúť. Či si konkurujeme? Sme skôr kolegovia ako rivali. Skôr to riešia ľudia okolo nás. Často sa stretávam s hlúpymi komentármi typu „tam už bol Ivan“ alebo „prečo točíš to, čo už natočil Ivan?“. To ako keby niekto povedal: Prečo fotíš Tatry, keď ich už fotil Pišta z vedľajšej dediny? Každé video je iné, aj keby 20 ľudí nakrúti to isté miesto, tak každé video má niečo do seba.

Chodievaš aj do zahraničia? Ja medzi urbexom u nás a vonku rozdiel?

Bol som v Poľsku, Maďarsku v Čechách a v Rakúsku. Nájdete tam nedotknuté objekty, ale takisto aj rozkradnuté ruiny. To, že v zahraničí je to lepšie ako u nás je len mýtus. Stačí byť len v správny čas na správnom mieste. To, čo bolo nedotknuté pred rokom, dnes už môže byť zdevastované na nepoznanie.

Máš nejakú vtipnú alebo naopak strašidelnú historku spojenú s urbexom?

Historky by som vedel rozprávať aj celý večer, pri urbexoch toho zažijete naozaj veľa. Vtipné bolo, keď som v Maďarsku šiel za SBS-károm, či ma nepustí do areálu, kde sa nachádzali opustené vlaky. Nič som mu nerozumel, tak som šiel ďalej a preliezal ostnatý plot, kde som rozbil kameru a porezal si ruku. A potom som pochopil, že ma chcel pustiť hlavnou bránou. Na strašidlá neverím, takže strašidelné historky nemám, ale čo sa týka strachu, tak som mal jeden akčný zážitok, keď som bol dnu v opustenom hoteli a zbadali sme prichádzať správcu objektu na čiernom SUV. Začal rýchly útek a za 30 sekúnd sa mi podarilo opustiť hotel zozadu tak, aby sme sa so správcom minuli. Bolo to ako z filmu. Nepríjemná historka bola, keď parťák Ivan počas prieskumu spadol do kanála medzi mŕtve potkany a rozťal si nohu v tej hnusnej vode. Dopadlo to celkom dobre, tak s odstupom času to môžme zaradiť medzi tie vtipné veci.

Čo by si odporučil začiatočníkovi v urbexe?

Používať rozum. Nesnažiť sa niekde dostať za každú cenu, dávať si pozor hlavne na zdravie. Tie budovy su často v havarijnom stave a môžu sa kedykoľvek zrútiť. Videl som už ako boli spadnuté celé poschodia. Byť nenápadný, nerobiť v budovách bordel, hluk. Zistiť si dopredu o budove informácie, v akom je stave, kto je majiteľ a tak ďalej. Nenavštevovať strážené areály, predsa ten SBS-kár je tam na to aby nepúšťal cudzie osoby dnu a platí ho niekto, kto si nepraje aby dnu chodili ľudia. Často vidím mladých ľudí, ktorí to berú ako frajerinu, že prešli okolo SBS-ky, ale neuvedomujú si, že ten človek môže prísť aj o prácu. Zbytočne neprovokovať. Ak to vážne chce niekto odskúšať, tak najprv nech navštívi bezpečnejšie miesta. Dôležité je mať dobrú obuv, aby vám sklo či klinec neprepichli nohu. Ďalej dávať pozor pod nohy a mať vždy nabitú baterku na svietenie. Nezabudnúť si občiansky preukaz, ak by prišla polícia a mobil aby ste si v prípade nehody vedeli zavolať pomoc.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť