Dávid dnes priletel špeciálom z USA na Slovensko: Exkluzívna spoveď, takto to všetko prebiehalo

Ľudia stojaci v rade do lietadla

Rad do lietadla sme si museli vystáť (Foto: súkromný archív Dávida)

 #Ahoj, moje meno je Dávid. Som jedným zo 160 ľudí, ktorých pre koronavírus z USA čakala cesta domov repatriačným letom. Prileteli sme dnes ráno a bola to skúsenosť, ktorú nemá človek každý deň. Takže si zapnite pásy, na našej ceste očakávame mnoho turbulencií!

Mal to byť úplne iný výlet

Ako som sa vôbec ocitol v Amerike? Do Los Angeles sme prileteli 8. marca. Spolu s kamarátmi sme si na mesiac prenajali dom, v ktorom sme mali pôvodne v pláne iba prespávať. Nakoniec sme v ňom strávili top dva týždne nášho života. Nie je totiž veľa krajších vecí ako ničnerobenie, ktoré si človek ospravedlní poctivým zámerom. Inými slovami, sen každého chlapa. Takzvané trojité P: PRIATELIA- PIVO- PLAYSTATION.

Jediným problémom, ktorý nás trápil, bola naša nerozhodnosť. Nevedeli sme, či pre koronavírus odletieť domov, alebo zostať – letenky sme mali totiž až na neskorší termín. Rozum vravel letieť, ale naše srdce už dávno patrilo tomu zmyselnému bungalovu. Problémom však bolo nielen či, ale aj ako sa vrátiť. Po čase sa začali objavovať informácie, že slovenská vláda plánuje repatriačný let pre svojich občanov. (Inak pekne sa celý národ naučil toto nové slovíčko.) Nebola to ideálna možnosť, ale z toho, čo bolo k dispozícii, asi najlepšia.

Gumená rukavica na ruke, pohľad do vnútra lietadla
Ochrana na prvom mieste (Foto: súkromný archív Dávida)

Rozhodnuté: Ideme domov

Po problémoch s platobnou bránou, ktorú mala spoločnosť organizujúca let a nenaplnených sľuboch o znížení ceny za letenku, sme všetci štyria vysolili po 1 100 európskych a začali baliť kufre. V ten istý deň nás čakal let na poslednú chvíľu do Washingtonu, ktorý mal byť už o 4 hodiny. Nastal teda chaos, každý pobehoval z izby do izby a nevedel, čo skôr. (Kevina sme, našťastie, nezabudli.)

Na letisko v D.C. sme sa dostali skoro ráno, do odletu domov chýbalo ešte 12 hodín. Po 4 hodinách na takmer prázdnom letisku sme sa dozvedeli, že let odložili o 16 hodín. Ale ako nám zvestoval diplomat z maďarskej ambasády: „Bad news, the flight is delayed, good news, tomorrow, your seats are guaranteed for you.“ To nám odľahlo, že po zaplatení leteniek máme aj istotu, že nebudeme letieť na stojáka…

Keď nastal čas odletu, o 10:00 miestneho času, prichádzam pred maličký terminál vyhradený len pre nás. Vodič môjho Uberu len krútil hlavou, keď zbadal toľko ľudí so zakrytými tvárami a s rukavicami. V celých Štátoch amerických by sme doteraz nenašli toľko domácich nosiacich rúška. Po tom, ako ma Raymond vyložil, pravdepodobne hneď smeroval k najbližšiemu mostu, pod ktorým svoje auto polial benzínom a zapálil. Bol to ale dobrý vodič, 5 hviezdičiek a sladký dolár ako prepitné získal zaslúžene.

Autobusy na parkovisku
Čakanie na odlet (Foto: súkromný archív Dávida)

Nekonečné čakanie pokračuje

Do samotného terminálu sme sa nedostali. Pracovníci letiska postupne nakladali na vozíky kufre pasažierov stojacich v dlhej rade, následne nás roztrieďovali do autobusov. Turbulenciám vo forme dvojhodinového čakania v preplnenom autobuse sme sa nevyhli, no prežili sme ich bez väčších problémov. Nikto nám nebránil ísť na vzduch.

Chalani si skrátili čas hádzaním lopty, dievčence sa snažili čo najviac vyšperkovať gif na instáč, a ja som mal čas na písanie týchto riadkov. Nebudem klamať, ťukanie do telefónu v gumených potravinových rukaviciach je tiež aj skúškou trpezlivosti. Ako jedinú výhodu by som videl fakt, že ak by niekto potreboval sterilne nakrájať 20 deko šunky, som ready ako nikto iný.

Ľudia pri lietadle pri kontrole
Všetko bolo improvizované, kontrolovali nás priamo pri lietadle (Foto: súkromný archív Dávida)

Žiadna kontrola pasov, hlavne rýchlo domov

Po dvoch hodinách sa všetky autobusy naraz vybrali, na naše prekvapenie, priamo k lietadlu. Bežná pasová kontrola a security check, ako ich poznáme z letísk, sa tentokrát nekonali.

Len jeden improvizovaný pult a skener priamo pred schodmi do lietadla. Zamestnanci letiska v rýchlosti a veľmi letmo prezreli príručnú batožinu. Prvýkrát som nikomu nemusel ukazovať svoje pasové obézne ja.

Nedostali sme letenku, ani pridelené miesta, všetko bolo improvizované. Asi môžeme byť nakoniec naozaj radi, že máme všetci miesta. A že nepršalo. Všetci sme nastúpili do lietadla, zas sme o kúsok bližšie k domovu.

Tak zatiaľ,

Dávid

Sledovať Dávida môžeš aj na jeho Instagrame.

Zdroj: Hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť