Traja Slováci precestovali kus Európy a neminuli ani euro: Spali v hoteli aj u cirkusantov

Foto: súkromný archív Anet

#Ako väčšina z nás, Anet, Maťo a Peťo milujú cestovanie. Táto trojica však počas svojich študentských čias chcela zažiť niečo výnimočné. Na predošlých výletoch si vyskúšali všeličo, od stopovania, až po spanie na letisku. Ale stále túžili posúvať hranice svojho komfortu. Práve preto sa rozhodli, že do toho pôjdu tak, ako kedysi Jack Kerouac vo svojom románe Na ceste. Na pankáčov, po hlave, bez peňazí. Ako dopadla ich cesta sa dozvieš v rozhovore.

Foto: súkromný archív Anet

Predstavte sa nám trochu na úvod, kto ste, odkiaľ sa poznáte, kedy ste absolvovali výlet…

Anet: Sme partia (teraz už) bývalých spolužiakov z výšky. Všetci traja sme vyštudovali marketing na FMK v Trnave a boli sme spolu na Erasme v Portugalsku. Tam sa asi začali formovať prapočiatky nášho výletu. Zažili sme kopec dobrodružstiev a srandy, nečakaných momentov. Chceli sme viac, až sme sa v roku 2016 rozhodli precestovať Európu bez použitia jediného eura.

Čo vás inšpirovalo k tejto ceste?

Peťo: Celé to spustil môj dobrý kamarát, ktorý nám poslal oficiálnu výzvu k súťaži Red Bull Can You Make It? Mimo toho nás inšpirovala túžba zažiť niečo netradičné, vystúpiť z komfortu a podieľať sa na skvelej myšlienke.

Anet: Dnes je cestovanie veľmi dostupné, čo je na jednej strane skvelé. Na strane druhej mám pocit, že sa trochu vytratilo to skutočné vandrovanie. Na lacné letenky a ubytká lákajú reklamy, niektoré najviac navštevované miesta sa musia zatvárať pre nápor turistov. Všetko je naservírované na zlatom podnose, cestovanie nikdy nebolo ľahšie. No tak sme sa spolu s Maťom a Peťom rozhodli, že si to trošku okoreníme. Keď prišla možnosť zapojiť sa do Can You Make It? neváhali sme ani sekundu.

Foto: súkromný archív Anet

Ako súťaž prebiehala?

Anet: Bolo potrebné zostaviť tím o troch ľuďoch a natočiť minútové video – takú vizitku a vysvetlenie, prečo práve my. Sme markeťáci, takže sme si dali záväzok, že to musí byť to najlepšie video na svete. Boli sme na seba veľmi hrdí, keď nás vybrali medzi súťažné tímy.

Peťo: Prihlásených bolo v rámci Slovenska niečo cez 20 tímov, ktoré bojovali o priazeň v podobe lajkov. Zdieľalo a promovalo sa ostošesť. Dvanásť najlepších postúpilo ďalej a súťažná porota vybrala tri najzaujímavejšie tímy. Našťastie sme boli jedným z nich.

Odkiaľ ste štartovali a aký bol cieľ?

Anet: Začínali sme v Edinburghu, v Škótsku. Pamätám si, že tam bola strašná zima a v deň štartu ešte aj pršalo. Mala som poriadne nervy, lebo niektoré tímy štartovali z Barcelony alebo Florencie. No na porazenie. Mali sme 7 dní na to, aby sme sa dostali do Paríža.

Čo ste urobili ako prvé?

Anet: Rozbehli sme sa. Ešte teraz sa na tom smejem. Boli sme absolútne motivovaní a ten adrenalín sa nedá opísať. Mali sme plán. Už deň vopred sme sa dohodli, že pôjdeme na autobusovú stanicu. Dobre, že sme bežali, lebo sme s takým plánom zďaleka neboli jediní.

Peťo: Cestou sme zvádzali súboj s gréckym tímom, s ktorými sme sa nakoniec skamarátili. Síce nás pri ceste na stanicu predbehli a my sme ich preklínali, pána pri okienku s lístkami však vopred spracovali a tri miestenky do Dublinu sa ušli aj nám.

Foto: súkromný archív Anet

Ako ste sa dostali až do Dublinu? Na to je predsa potrebná aj cesta loďou…

Anet: Lístky, ktoré sa nám podarilo získať na stanici obsahovali aj prepravu trajektom. Celkovo sa na trajekt dostali tri tímy – my, Gréci a Macedónci. Kapitán si s nami dal fotku do palubných novín a ponúkol nám aj čokoľvek z menu reštaurácie.

Cestovali ste naozaj úplne bez peňazí? Dá sa to vôbec?

Anet: Nemali sme ani euro. Jediné, čo sme mohli použiť ako platidlo, boli plechovky Red Bull. Na rôznych miestach sme si ich mohli priebežne dopĺňať. Pred štartom sme odložili svoje peňaženky a mobily do špeciálnej obálky. V prípade núdze sme ju mohli otvoriť a zaplatiť si napríklad lístky na vlak, čo bolo dobre vymyslené. Avšak tí, ktorí mali v cieli otvorené obálky, boli diskvalifikovaní. Neviem však o žiadnom tíme, ktorému by sa to stalo.

Foto: súkromný archív Anet

Bolo náročné platiť v plechovkovej „mene“? Ako reagovali ľudia?

Anet: Reakcie boli rôzne. Napríklad manželský pár nás ubytoval u seba v hoteli iba za 4 plechovky, ďalšia staršia pani u seba doma, a nechcela vôbec nič. Myslím, že sme jej pripomínali jej vnúčence a tak sa zľutovala. Naopak, vedúci na autobusovej stanici v Dubline od nás zobral posledné plechovky a ešte prosil, nech ideme vypýtať ďalšie. A to nám „predal“ lístky za pár eur na prímestský autobus.

Aké krajiny sa vám podarilo navštíviť?

Anet: Keďže sme štartovali zo Škótska a cieľ bol vo Francúzsku, motali sme sa v týchto končinách. V rámci Britských ostrovov sme navštívili všetky krajiny – Anglicko, Írsko, Škótsko, Wales. Sú to veľmi pekné kúty, také rozprávkové.

Peťo: Pre mňa bol zážitkom aj samotný Edinburgh. Pred súťažou sme dostali dva voľné dni na prehliadku mesta, a okrem históriou nabitých ulíc nás dostali gajdy, Škóti v sukniach, nekončiace hrady a rozprávkové kopce obkolesujúce túto metropolu.

Foto: súkromný archív Anet

Stalo sa vám aj niečo zvláštne alebo vtipné?

Anet: Tých momentov bolo viac. Napríklad sme stopli zakladateľa prvej cannabis cirkvi v Írsku. V skutku zaujímavý pánko. Taký vyžitý päťdesiatnik s pohľadom Snoop Dogga.

Spomínate si na najlepšiu vec, ktorú sa vám podarilo získať?

Anet: Spomínam si úplne presne, bolo to hneď niekoľko vecí, celý deň bol úžasný. Najskôr sme sa náhodou stretli s ďalšími dvoma slovenskými tímami na stanici vo francúzskom Lille. Tešili sme sa ako malé deti, že vidíme známe tváre. Bol to predposledný deň súťaže. Vybrali sme sa do mekáču po obed, mali sme to overené, dostali sme tip od tímu z predchádzajúceho ročníka. Obsluhoval nás manažér prevádzky, ktorý súťaž poznal. Všetkých deviatich nás pozval prespať k sebe domov. Keď sme sa napchali do jeho jednoizbáku, rýchlo pochopil, že „tudy cesta nevede“ a po pár pohárikoch Calvadosu sme odišli k jeho kamošom na dom.

Foto: súkromný archív Anet

Ako to u nich vyzeralo?

Anet: Bývali tam asi šiesti. Dom bol vlastne iba spoločenskou miestnosťou so šípkami, stolným futbalom, pinbalom a veľkou jedálňou. Svoju izbu mal každý na dvore – vo vlastnom karavane. Všetko to boli cirkusanti, akrobati, jedna baba bola krotiteľka zvierat a chalan tatér. Proste, nič lepšie sa nám nemohlo stať! Pripravili nám kráľovskú večeru (aj cestoviny s paradajkovou omáčkou sú v čase krízy kráľovské) a naliali originál domáce Champagne. Do noci sme debatovali a počúvali hudbu, zabávali sa. Rada na to spomínam.

Foto: súkromný archív Anet

A čo najhorší zážitok? Stalo sa vám aj niečo, na čo neradi spomínate?

Anet: Za mňa osobne určite noc na Victoria Station v Londýne. Je to najväčšia stanica v meste, dopravný uzol pre vlaky, autobusy aj metro. Nemali sme kde spať, tak sme zostali tam, pretože hneď ráno sme chceli skúsiť šťastie pri „kúpe“ lístkov na autobus. S čistým svedomím môžem prehlásiť, že to bola najhoršia noc v mojom živote. Bol piatok, takže na stanici sa to hemžilo rôznymi indivíduami, od agresívnych feťákov, prostitútok, až po bezdomovcov (vrátane nás).

Peťo: S odpoveďou môžem len súhlasiť. Zabalení v spacákoch a predstierajúci spánok, sme prečkali časť noci, kedy z ničoho nič celú stanicu na hodinu zatvorili a my sme museli von. Zo zúfalosti sme vyklopkávali na okná spiacim autobusárom, nech nás tiež prenocujú. No ako by si človek mohol domyslieť – bez úspechu.

Foto: súkromný archív Anet

Z toho idú priam zimomriavky. Zažívali ste počas cesty veľa situácií, pri ktorých ste sa báli?

Anet: Ale vôbec nie. Ani tá noc na Victorii nebola taká dramatická. V ťažkých momentoch sa všetko zdá stokrát horšie, no s odstupom času sa človek aj zasmeje. Mali sme veľa ťažkých momentov, to nebudem klamať. Bolo to náročné a často sme siahali na dno svojich síl. Niekoľkokrát sme sa chceli aj vzdať. No vždy sme to nejak zvládli a každá skúsenosť nás posunula. Dnes ma už na cestách len tak niečo neprekvapí.

Foto: súkromný archív Anet

Poďme teraz trochu z praktického súdka. Čo ste si zbalili?

Anet: Funkčné oblečenie, jeden pekný outfit (keby náhodou, veď som predsa dievča…), spacák, vreckový nožík, mali sme aj lekárničku a také základné veci, čo si človek zbalí. Ľutujem však, že sme si nezobrali viac jedla. Každý deň sa nám podarilo nejaké zohnať, no predsa, bola to starosť navyše. Niektoré tímy mali iba jeden batoh naprataný konzervami a čínskymi polievkami. Ticho sme im závideli.

Foto: súkromný archív Anet

A najdôležitejšia otázka na záver: Išli by ste do toho znova?

Anet: Druhýkrát už asi nie, ale vtedy to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. Vedela som, že vekom a prejdenými destináciami mi bude stále viac záležať na komforte. Bolo to „teraz alebo nikdy“. Podobnú cestu odporúčam každému dobrodruhovi, a vlastne aj tým, čo si myslia, že by to nedali. Dáte to všetci a veľmi vás to posunie. Ja zo skúseností čerpám dodnes.

Peťo: Ako sa hovorí, prvýkrát je iba raz. Odporúčam to zažiť na vlastnej koži. Kopa zážitkov a srandy je zaručená.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť