#Máte pocit, že olomoucké syrečky sú trestom pre čuchové receptory? To ste pravdepodobne neskúšali surströmming. Ide o legendárnu fermentovanú rybu zo Švédska, ktorá pachom odrádza aj tých najodolnejších. Časť domácich je na ňu právom hrdá, zatiaľ čo druhá polovica ju nemôže vystáť. Oplatí sa vydržať ten smrad a ochutnať tieto ryby v konzerve, ktoré sú často vyhlasované z najnechutnejšie jedlo sveta? Vyskúšali sme to, aby ste vy nemuseli.
Naozaj to chcete skúsiť?
Hudiksvall na východe Švédska je sympatické prímorské mestečko s 15-tisíc obyvateľmi a veľmi peknou architektúrou v prístave. Je to jedno z miest, akých je na pobreží tejto škandinávskej krajiny mnoho. Pre nás však získalo na výnimočnosti. Práve tam sme totiž kúpili surströmming, rybu, do ktorej nálevu dávajú len toľko soli, aby sa len tak tak počas šiestich mesiacov nerozložila.
https://www.instagram.com/p/BYs2dRWlMyS/?taken-at=229100742
„Naozaj?“ pýta sa staršia predavačka rýb, keď si od nej pýtame ošúchanú konzervu. Platíme jej 75 korún, čo je približne osem eur a s kúpou dostávame jednoduchou angličtinou aj niekoľko rád. V prvom rade si k tomu máme zohnať pečivo, alebo navariť zemiaky. Ďalej si musíme dávať pozor pri otváraní. Ryby totiž v náleve pracujú a tak sú v balení poriadne natlakované. Hovoríme si, jasne, snažia sa turistov odstrašiť, ale ako zlé to v skutočnosti môže byť?
Gejzír hustej tekutiny
Z Hudiskvallu vyrážame smerom na juh, v okolitých lesoch si dávame pauzu a od auta sa putujeme smerom do kopca, aj keď asi iba kilometer. Keďže celé týždne v Škandinávii stanujeme, rozhodli sme sa plechovku otvoriť čo najďalej od ľudí. Nechceli sme nikomu znepríjemniť pobyt v kempe či v meste.
Do rúk beriem otvárač, plechovku pokladám na kameň a odťahujem sa čo najďalej. Zapichujem ostrý hrot a z konzervy vystrekne malý gejzír hustej tekutiny. Okamžite sa vzduchom začína šíriť zápach. Nie je to však tak zlé. Alebo inak povedané, je to pekelne zlé, no celý čas sme sa pripravovali na niečo, z čoho nás okamžite napne. Mentálna príprava sa teda ukazuje ako veľmi dôležitá.
Vidličkou vyberáme prvé kusy, zahryzneme a… Sme prekvapení. Necítiť z nich ten zápach, majú mierne sladkastú chuť a zároveň „bublinkový“ nádych, ako dôsledok dlhej fermentácie. Pripomína mi to extrémnejšiu verziu kyslých sleďov, ktoré kúpime aj u nás.
Ťažoba
Po chvíli to však začne. Snažíme sa zjesť celú konzervu, no s každým ďalším kúskom na nás prichádza ťažoba, pri ktorej cítime, že ďalej už nemôžeme. Balíme asi polovicu balenia do plastovej krabičky (ktorú po pár pokusoch o umytie nakoniec musíme neskôr vyhodiť) s tým, že niečo vyskúšame neskôr. Teraz nás jedine trápi to, kde vyhodíme konzervu a ako dostaneme z rúk smrad nálevu. Pár kusov vlhčených utierok príliš nezaberá.
Nebyť porazeným turistom
Hovoríme si však, že nemôžeme ostať ďalšími porazenými turistami a jednoducho to musíme dodrtiť. Inšpirujeme sa radami pani predavačky. Kupujeme si niekoľko sladkastých hotdogových rožkov, nakladané uhorky, pridávame kečup. Podvečer v kempe slede umývame vo vode, aby sa aspoň čiastočne zbavili pachu a vkladáme ich do pečiva, ako keby sme robili hotdog.
Výsledok? Úplná bomba. Chuť surströmmingu je prítomná, no nie je tak intenzívna. Smrad sa pomaly vytráca, aj keď nie tak celkom z našich prstov. Takže predsalen niečo na tejto pochúťke je!
Ako teda chutí surströmming? Netradične, dokonca celkom dobre, aj keď nie tak výnimočne, aby tým človek túžil prejsť znovu. Rada pre odvážlivcov teda znie: Nechajte si poradiť od domácich, pravdepodobne pôjde o gastronomický zážitok. My sme zážitkov mali dosť, aj keď nie vždy súviseli priamo s chuťou.
Zdieľať na