#Kyjev, hlavné mesto Ukrajiny, som navštívila už niekoľkokrát. Pri potulkách mestom sa veľmi rada rozprávam s miestnymi obyvateľmi, lámanou ruštinou sa ich pýtam na to, ako vnímajú život, krajinu či vojnu. Nemajú to jednoduché. Sú skúšaní z každej strany. Pri rozhovoroch s nimi som prišla na to, že sa naozaj nemám na čo sťažovať.
Móda pre nich nie je to najdôležitejšie na svete
V uliciach hlavného mesta je vidno rozdiely. Žien, ktoré sa obliekajú podľa najnovších trendov, je len hŕstka. Veľa mladých dievčat sa oblieka jednoducho, dokonca až retro. Pri pohľade na nich som mala pocit, akoby som sa vrátila v čase. Takmer všetky ženy stavili na praktickosť, jednoduché sukne a svetre, pričom si lepšie kúsky nechávajú na zvláštne príležitosti.
Nečudo. Ako som sa dozvedela, aj obyčajné rifle, ktorých mám doma niekoľko kusov, tu stoja dva priemerné platy. To vo mne zanechalo silný dojem. Koľkokrát som riešila, čo si oblečiem, no uvedomila som si, že sú to malichernosti.
Ducha vojny cítiť. Vo všadeprítomných fotografiách padlých, väčšinu chlapcov, ktorí ešte ani nestihli dospieť. Najmä pri pohľade na tie fotografie vidno, že žiadna vojna nemá víťazov. Život pri nej strácajú tí nevinní. Vojna na Ukrajine negatívne zasiahla najmä ekonomiku. Každý rok, keď si mením eurá, dostávam viac hrivien, čo svedčí o inflácii tejto nestabilnej meny. Teraz za 1 euro dostaneš takmer 30 UAH, zatiaľ čo zajtra to môže byť opäť inak. Len pre porovnanie. V decembri 2008 si za 1 euro dostal/a 3.301 UAH.
Ukrajina síce nikdy nebola svetovým lídrom v oblasti ekonomiky, no žilo sa im predsa len aspoň o trošku ľahšie. Čo sa týka cien, potraviny sú v Kyjeve len o niečo lacnejšie než u nás. Kyjevské metro stojí 8 hrivien, za obed som v priemere nechávala 200. Pre miestnych je to však dosť vysoká suma.
Biedne dôchodky a nanič ekonomika
Najviac ma dostali ukrajinské „bábušky,“ babičky, ktoré pred chrámami, na uliciach či pri vchodoch do metra predávali čo sa len dalo. Orgován, domáce vajíčka, staré knihy, konvalinky či vyšívané vreckovky. Vravia, že nemajú inú možnosť a žobrať je pod ich dôstojnosť.
Výška dôchodku sa tu podľa slov miestnych pohybuje v priemere od 60 do 100 dolárov (približne 53 až 89 eur). Preto si dvakrát rozmyslia, čo si vložia pri nákupe do košíka. Napriek tejto obrovskej skúške som z ľudí cítila, že sa nevzdávajú.
Nezabúdali na dobré slovo, ľudskosť. Vždy poradili a Slovákov vnímali za svojich. Nikde som nemala pocit, že miestni chcú zo mňa vytĺcť peniaze len preto, že som cudzinka.
Ľudia sa nevzdávajú
Miestni obyvatelia to nemajú jednoduché. Mnohí z nich vycestovali do zahraničia, v ktorom ostali žiť. Jediné, čo ma prekvapilo, bol názor jedného taxikára, ktorý si myslel, že každý na Slovensku zarába minimálne 900 eur a nemá žiadne náklady na bývanie. Ale asi to tak býva, že sa nám zdá susedova tráva zelenšia.
No pre mňa sa Ukrajina napriek tomu, čo prežíva, nikdy nestala synonymom vojny a biedy, ale ľudskosti a veľkej sily ducha. Asi som nestretla človeka, ktorý by mi neopätoval úsmev a nepomohol, keď som ho poprosila o pomoc. A to je to, na čo nikdy nezabudnem.
Zdieľať na