#Ahoj, tu je opäť Dávid. Už si sa mohol dozvedieť, ako som sa kvôli koronavírusu dostal z USA späť na Slovensko aj to, ako prebiehal samotný repatriačný let a prevoz do karantény. Pred nami je tretia a zároveň posledná časť môjho reportu o návrate domov. Tentokrát ti porozprávam o pobyte v štátnej karanténe.
S kým budem na izbe?
Na recepcií nás postupne rozdeľovali do dvoj, troj a štvorposteľových izieb. Plánovali sme si vypýtať dve dvojky. Aj napriek tomu, že sme dobrá partia, nikomu sa nechcelo budiť s čelom nalepeným na chodidlách toho druhého. Našťastie nám ponúkli dvojizbovú bunku so spoločnou kúpeľnou, čo bol skvelý kompromis.
Karta sa začala obracať. V deň ubytovania nám oznámili, že dĺžka nášho pobytu bude závisieť od výsledkov testov na koronavírus. Na tie sme si museli počkať 96 hodín. A to je čas, za ktorý sa dá stihnúť veľa vecí, napríklad aj zachrániť jednu rozmaznanú dcéru z rúk obchodníkov s bielym mäsom. Jediné čo sme mohli zachrániť my, bol s trochou zveličenia náš zdravý rozum.
Po príchode na bunku, sme si štandardne hodili kocky o to, kto si vyberie lepšiu izbu a na striedačku sa šli osprchovať. Najväčšie obavy sme mali zo stravovania, tak sme využili našu spojku v Liptovskom Mikuláši. Ešte ten večer sme si nechali doniesť balíček s potravinami, ktorý obsahoval aj tucet záchranných pív na prídel. Ďakujeme Miška, za tvoju ochotu a starostlivosť.
Jedlo na prídel a bezkontaktne
Nakoniec sme sa so stravou mýlili. Bola pestrá a chutná, podávaná 3x do dňa. Ako všetko, tak aj prideľovanie jedla bolo prispôsobované bezpečnostným opatreniam a prebiehalo bezkontaktne.
Na chodbe pred každou izbou sa nachádzal malý stolček, na ktorom nás vždy čakali jednorazové plastové obaly s jedlom. Vyzdvihnúť sme si ich mohli až po tom, ako nám zaklopali na dvere. To sme sa naučili veľmi rýchlo hneď v prvý večer, keď nás po vykuknutí za jedlom zahriakli slovami: „Okamžite zalezte dnu!“ Po pár chodoch sme si už všetci vypestovali Pavlov reflex a pri každom náznaku zaklopania utierali sliny z úst.
Pri preberaní jedla bolo samozrejmosťou aj rúško na tvári. K dispozícii sme mali poháre, ktoré nám ráno napĺňali čajom a na obed kávou. Ale len v prípade, že sme si ich nezabudli predtým vyložiť, čo sa stalo najdôležitejšou misiou dňa. (Spolu s nepremeškaním Simpsonovcov v telke.) Každé dva dni sme dostávali nové vrece na odpadky a použité krabice od jedla vykladali pred dvere.
Kto vyšiel z izby, dostal trest
Počas celého ubytovania sme mali zákaz vychádzania z izieb. A trest za porušenie tohoto nariadenia nebol nízky. V prípade, že jeden obyvateľ neuposlúchne, si musí celé poschodie zopakovať karanténu od začiatku. Previnilca čaká tiež desať rán po chrbte od riaditeľa ústavu jeho vlastným opaskom. Jedno z tvrdení je, samozrejme, nepravdivý a divoký výplod mojej fantázie, rozoznať ktoré už ale nedokážem.
Prichádzali sme s očakávaním, že dni sa nám budú ťahať a bude trvať večnosť, kým sa odtiaľ dostaneme. Pobyt sme si spestrili hraním pokru, telefonátmi s vonkajším svetom a výletmi na balkón. S pravidelnými chodmi, ako tromi základnými piliermi dňa a stereotypom, ktorý ich vyplnil, to však ubiehalo rýchlo. Ani sme sa nenazdali, a už sme tlačili večerné rizoto.
Dokonca sa nám tu chvíľami páčilo až tak, že padol návrh, aby sme si z tejto karantény urobili tradíciu. Čo tak nechať sa na pár dní zavrieť a obsluhovať každoročne? Hneď na to sme dotyčného odmenili kopancami a uštipačnými poznámkami na jeho sexuálnu orientáciu. Bola to sranda.
Testovanie začína
Všetko sa začalo meniť s príchodom testovacieho dňa. Pred ubytovňou stálo niekoľko zdravotníckych áut a plán zdravotníkov bol jasný: Navlečení do skafandrov vytrieť nosy a hrdlá ľudom na štyroch poschodiach. Určite nezávideniahodná situácia, ale zvládli to na výbornú. Taký kvalitný výter mi ešte nikdy nikto neurobil.
Postupne sme sa vystriedali a nastavili svoje dýchacie otvory všetci štyria. Samotné testovanie nebolo bolestivé, ale každý bol rád, že ho už má za sebou. Výsledky mali byť známe do dvoch dní. Na izbe sme sa verili, že nebudeme mať koronavírus. Aj napriek tomu, s každou hodinou mlčania telefónu pribúdali neopodstatnené obavy: Čo ak?
Za ten čas sme sa vrátili späť k svojej rutine, ktorú sme aktualizovali o hľadanie vhodného miesta, kde by sme spoločne dotiahli zvyšok domácej karantény. Po pobyte v tej štátnej nás totiž ešte čakal povinný pobyt doma. Aj v prípade negatívnych výsledkov testov sme sa po dobu zvyšných dní nesmeli dostať do kontaktu s inými ľuďmi. Ani jeden z nás nechcel svojich príbuzných vystaviť podobnému osudu, aký čakal nás.
Máme výsledky
O druhej poobede zazvonil telefón. Naše výsledky boli negatívne. Okrem toho sme sa dozvedeli, že odubytovávať ľudí budú postupne. Keďže sme boli na štvrtom poschodí, mali sme dostatok času na upratanie izby a nostalgickú rekapituláciu nášho pobytu.
Na recepcii nás už čakalo len zopár autogramov a striedme poučenie o dodržiavaní domácej karantény. O platení za štátnu karanténu nepadla žiadna zmienka. Viackrát sme však započuli, že za deň oddychového pobytu dáme 13 eur, čo je férová cena.
Aby sme nevystavili riziku ďalších ľudí, nemohli nás prísť naše rodiny vyzdvihnúť. Neostávalo nič iné, ako nám pristaviť autá. Viem si predstaviť zhrozenie mojej mami, keď si čítala zoznam potravín, ktorými mala vyplniť útroby auta. Našťastie nám vyhovela a môj verný beer-mobil čakal na parkovisku. Ostávalo nám už len naložiť batožinu do kufra a zamávať smerom k budove KRU Bystrá. Ďakujeme, dobre nám bolo!
Dobrodružstvo, ktoré si budem pamätať navždy
Celá situácia, vrátane cesty, by sa dala vnímať ako jedno malé dobrodružstvo vyplnené rôznymi emóciami, na ktoré budeme všetci spomínať. Aj napriek stresu, frustrácii a hnevu to bol práve humor a priateľstvo, ktoré nás udržiavali s úsmevom nad vecou. Sériu mojich reportov by som rád ukončil prianím, aby vám všetkým slúžilo zdravíčko, aby ste sa nebrali tak vážne a vždy našli na blízku priateľa, s ktorým sa môžete smiať, hoci aj na sebe samom.
Dávid
Sledovať Dávida môžeš aj na jeho Instagrame.
Zdieľať na