#Hoci dnes je tento kriminálny prípad dávno zabudnutý, za čias prvej Československej republiky išlo o obrovskú vražednú aféru, ktorá denne plnila celé strany dobových novín. Vraždu bohatej Slovenky maďarského pôvodu, Margity Vörösmartyovej, tromi známymi intelektuálmi dokonca zahraničná tlač označila za najsenzačnejší proces v strednej Európe.
Desiatky mileniek
Prípad, ktorého mediálny ohlas môžeme v súčasnosti porovnať azda len s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, sa začal diabolským nápadom troch známych česko-slovenských intelektuálov. Študent medicíny, počas vraždy a súdneho procesu už vyštudovaný lekár, Ján Klepetář pochádzal z Prahy.
Na fakulte pôsobil v študentskom hnutí, popri štúdiu sa venoval aj novinárčine. Svoje články pravidelne zverejňoval v novinách, neskôr napísal aj zbierku básní, dve publicistické knihy a množstvo ďalších článkov a próz v periodikách. Bol tiež dramaturgom divadla Komedie. Vďaka svojej záľube a prirodzenému šarmu si rýchlo získal priazeň vtedajšej pražskej smotánky. Spoznal sa s mnohými osobnosťami kultúrneho aj politického života. Mal údajne desiatky mileniek.
V tomto bohémskom prostredí sa počas bujarých večierkov zoznámil s dvoma novinármi slovenského pôvodu – Jánom Michalkom z Važca, ktorý pracoval v pražských novinách Národní politika a Národní listy a Mikulášom Sikorským, neúspešným študentom práva z Košíc. Sikorský mal finančné problémy a v Prahe často striedal zamestnania na úradoch a v redakciách novín. Tiež však miloval spoločenský život. Noviny počas súdneho procesu pretriasali aj jeho údajnú aféru s herečkou Xenou Longenovou.
Majetkom sa netajila
Mikuláš Sikorský sa začiatkom roka 1926 dozvedel, že sa zo Spojených štátov po šestnástich rokoch vráti jeho bývalá švagriná Margita Vörösmartyová. Podľa dobového vydania Slovenského denníka pracovala ako slúžka a spoločníčka v rodine bohatého amerického bankára Wertheima, vďaka čomu nadobudla značný majetok.
So svojou sestrou, bývalou manželkou Sikorského, vlastnila dom a statok v Košiciach, kde si tiež sama kúpila ďalší rodinný dom. Vörösmartyová sa svojím majetkom nijak netajila a bola známa tým, že v peňaženke nosila značnú finančnú hotovosť.
S peniazmi vzťah ochladol
Na jar roku 1926 prišla Margita Vörösmartyová na policajné riaditeľstvo v Košiciach. Tu podala trestné oznámenie na Jána Michalka a Mikuláša Sikorského. Polícii uviedla, že Sikorský je jej švagor. Po jej návrate z USA ju pozval na návštevu do Prahy, kde ju zoznámil so svojím priateľom Michalkom. Margite Ján nesmierne učaroval a v apríli 1926 sa zasnúbili. Očarovaná zrejme prvou veľkou láskou v jej živote, Margita bez námietok požičala svojmu nastávajúcemu 50-tisíc korún, ktoré chcel použiť na kúpu spoločného domu.
Po tom, ako Ján Michalko dostal peniaze, jeho cit k Margite Vörösmartyovej značne ochladol. Margita sa vrátila do Košíc a keďže Ján vôbec nereagoval na jej listy, obrátila sa na políciu. Košickí vyšetrovatelia trestné oznámenie na Michalka a Sikorského obratom odoslali pražským kolegom. Po 2 týždňoch sa na košickej polícii objavil advokát Vörösmartyovej, ktorý trestné oznámenie stiahol.
Traja zatknutí
Margita Vörösmartyová však v júli 1926 zmizla a bola vyhlásená za nezvestnú. V apríli 1927 sa jej príbuzní obrátili na košickú políciu, keďže mali dôvodné podozrenie, že Margita sa stala obeťou trestného činu. Rodina totiž dostala pohľadnicu, ktorá mala vzbudiť dojem, že Margita je s Jánom v Paríži a budú cestovať do Ameriky. Písmo na pozdrave však rozhodne nepatrilo Margite. Vyšetrovatelia začali pátrať po okolnostiach, ktoré viedli k zmiznutiu bohatej ženy a v júli 1927 postupne zatkli hlavných podozrivých Jána Michalka, Mikuláša Sikorského a Jána Klepetářa.
Z krížových výsluchov troch obvinených polícia odkryla neuveriteľný zločin, ktorý šokoval nielen Československo, ale aj zahraničie, o čom svedčal nevídaný záujem novinárov a verejnosti o súdny proces.
Sobášny podvod
Margita Vörösmartyová po podaní trestného oznámenia nakoniec opäť odcestovala do Prahy. Naliehal na ňu Michalko, ktorý tvrdil, že jej všetko vysvetlí. Počas stretnutia sa dohodli, že sobáš sa uskutoční v deň národných osláv, Sokolského zletu, 30. júna 1926. Michalko s kamarátmi Sikorským a Klepetářom však pripravili na Margitu diabolský sobášny podvod.
Jan Klepetář vďaka svojím známostiam našiel reprezentatívne priestory v pražskej Pštrossovej ulici, kde vtedy sídlil literárny spolok Máj. Ako zámienku na rezerváciu sály uviedol, že by tu rád privítal delegáciu maďarských novinárov, ktorí pricestovali na Sokolský zlet. Do tejto sály teda v deň „sobáša“ prišla Margita Vörösmartyová, jej nastávajúci Ján Michalko a Mikuláš Sikorský ako svedok. V úlohe štátneho matrikára ich čakal samotný Jan Klepetář, ktorý bez najmenších problémov vykonal neplatný obrad a vyhlásil manželstvo Margity a Jána za právoplatné. Počas obradu mal dokonca opásanú národnú trikolóru.
Musí byť zavraždená
Bolo zrejmé, že podvod nezostane dlho utajený a Margita sa o ňom čoskoro dozvedela. Opäť tak prišla do Prahy a naliehala na Michalka, aby sa zobrali oficiálne, alebo aby jej vrátil peniaze. Michalko tak nevidel iné východisko, než sa Margity zbaviť navždy.
Stretol sa so svojimi kumpánmi, ale Jan Klepetář s diabolským nápadom nesúhlasil. Michalko sa mu začal vyhrážať, že zdiskredituje jeho váženú povesť cez články v novinách. Michalko na stretnutí v Prahe vyhlásil, že Vörösmartyová musí byť zavraždená na Slovensku, pretože tam platia liberálnejšie zákony a on tam pozná svojich ľudí.
Presne pred 93 rokmi, 15. júla 1926, odcestovali všetci štyria – Michalko, Klepetář, Sikorský aj Vörösmartyová, z pražského Wilsonovho nádražia (dnes Hlavné nádražie). Michalko totiž zaľúbenú Margitu opäť šikovne oklamal, že ju vezme k svojím rodičom do Važca a tu budú mať cirkevný sobáš a svadobnú cestu.
Pešo do Važca
Na stanici Štrba všetci štyria z rýchlika vystúpili. Keďže osobný vlak do Važca mal prísť až neskôr, Michalko nalákal Margitu na výlet zubačkovou lanovkou na Štrbské pleso. Po príchode k plesu zašli do bufetu, kde si nechali batožinu a niečo zjedli. Následne sa peši vydali zo Štrbského plesa smerom na Podbanské.
Keď vyšli z lesa, uvideli pred sebou Važec a Michalko navrhol, aby do dediny zišli peši a nevracali sa na vlak. Vydali sa teda tým smerom a prišli až k Bielemu Váhu. Pri prameni sa na chvíľu zastavili a odpočívali. Sikorský tam nabral vodu do turistického pohára a dal sa Margite napiť. Michalko povedal Klepetářovi, že Margita je veľmi unavená, nech jej dá nejakú tabletku.
Podľa knihy Velké křiminální případy, Michalko ešte pred odchodom z Prahy požiadal Klepetářa, aby vzal zo sebou nejakú medicínu na omámenie Margity, aby s ňou nemali toľko práce. Klepetář tak so sebou vzal aspirínový prášok, ktorý pri Bielom Váhu podal Michalkovi. Ten ho nasypal do pohára s vodou, ktorý unavená Margita vypila. Klepetář rátal na hodinkách minúty a Margita sa po chvíli začala triasť a odpadla. Michalko vyzval Sikorského a Klepetářa aby sa postavili a dávali pozor. Sám potom vlastnoručne Margitu zaškrtil.
Pozdravy z Paríža
Po vražde páchatelia strhli z nebohej šaty a zahrabali ju konármi a kamením pri brehu Váhu. Po tomto ohavnom čine sa vrátili vlakom do Prahy a odtiaľ odišli do Paríža, kde mali utrácať jej peniaze. Odtiaľ tiež posielali pozdravy Margitinej rodine v jej mene.
Na jar 1927 sa však na miesto činu vrátili z obavy, že voda vyplaví Vörösmartyovej telo. Podľa portálu vejr.cz Michalko pristúpil k rozkladajúcemu sa telu, chytil ho za nohy, ktoré týmto spôsobom vlastnými rukami odtrhol od tela. Následne všetci traja časti tela rozdupali, nahádzali do rieky a niektoré kosti rozdrvili.
Zaslúžené tresty
Po zatknutí hlavných podozrivých sa konal v máji 1928 súd, ktorý pritiahol pozornosť širokej verejnosti a československých aj európskych novinárov. Celý prípad mal veľký dopad aj na atmosféru vo vtedajšom Československu, bol označený dokonca ako symbol doby. Bulvár prepieral všetky detaily zo života troch dovtedy vážených intelektuálov. Ako uvádza Český rozhlas, Michalko bol odsúdený na trest smrti, ktorý mu bol neskôr zmenený na 20 rokov väzenia. Sikorský dostal 15 rokov a Klepetář doživotie, neskôr zmenené na 15 ročný trest.
Po odpykaní dvoch tretín trestu, vyšiel doktor Jan Klepetář na slobodu v roku 1937. Svoju účasť na vražde nikdy nepriznal. Po prepustení si úradne zmenil meno na Jan Kersten, pracoval ako redaktor v nakladateľstve Máj. Po skončení vojny emigroval do USA kde pracoval ako psychiater. V sedemdesiatych rokoch sa vrátil do Československa a snažil sa zbaviť svojej viny obnovením súdneho procesu. Zomrel v roku 1978.
Ján Michalko podľa Podtatranských novín v roku 1944 ušiel počas amerického bombardovania z leopoldovskej väznice a jeho ďalší osud je neznámy. Na motívy prípadu nakrútila v roku 1988 Československá televízia inscenáciu Proces s vrahmi Martynové.
Zdieľať na