Denník stratenej vysokoškoláčky #9: Prvý víkend na internáte som strávila doma

Photo by Porapak Apichodilok from Pexels

#Občas musíš urobiť niečo spontánne. Viem, pred pár týždňami som tvrdila pravý opak. No cítim, že rastiem. Osobnostne. Do výšky už nechcem narásť ani milimeter. Už teraz sa cítim ako Gulliver. A dievka jeho rozmerov si len ťažko nájde životného partnera. Tak teda. Čakal ma prvý víkend na internáte. S maminými zásobami kompótov a otcových jaterníc, by som tam pokojne mohla ostať do Vianoc… Ale mala som dosť cudzieho sveta. Preto som si kúpila lístok domov.

Koho to sem čerti nesú?

Presne to bola prvá veta, ktorú som počula vysloviť moju mamu. Sedela v obývačke, vychutnávajúc si večernú porciu krimi správ a ja som bola ten najväčší rušivý element. „Kristína?! Preboha, čo tu robíš?!“ Obzerala sa na mňa, nechápajúc, ako som sa mohla len tak zjaviť v obývačke. Rýchlo strčila pod stôl pletenie. Mám takého tušáka, že mi pletie ďalší ohyzdný sveter s motívom jeleňa, ktorý od nej vyfasujem každé Vianoce. Sklamalo ma to. Očividne nebola rada, že ma vidí. Nadýchla sa, nasadila si okuliare, pozorne skúmajúc môj výzor. Mala som toho dosť. Stála som celú cestu v autobuse. Netušila som, že v piatok sa východ Slovenska bude presúvať na západ. A naopak. Tipujem, že aj juh so severom bol na tom podobne.

Photo by Olliss on Unsplash

„Čo si ZAS vyviedla?“ vzdychla si, akoby moja prítomnosť mala byť predzvesťou katastrofy. „Nič,“ sklopila som uši, pozerajúc na ňu zvýšky, hoci to absolútne nebolo mojím úmyslom. „Fakt nič. Len mi bolo smutno,“ pokračovala som v mojej obhajobe. Nechcela som jej otvorene povedať, že víkend doma mi po pár dňoch na internáte v prítomnosti špecifických pováh mojich spolubývajúcich pripadá ako menšie zlo. Mama mi neverila. Rozhodla sa však zbytočne na mňa neplytvať slovami a radšej mi išla ohriať zvyšky segedínskeho guľáša, ktorý jednoducho milujem.

Iniciatívny blbec poctivec

Rozhodla som sa, že vysokú školu zvládnem ľavou zadnou. Ešte stále ma totiž neprešla chuť zachraňovať svet. Otvorila som poznámky z botaniky. Prednášajúci nám niečo spomínal, že máme urobiť herbár z machov a lišajov. Obula som si otcové gumáky, pretože tie moje sa niekde pri poslednej hádke stratili, a vybrala som sa skúmať, čo nám rastie za domom. A bolo toho viac než dosť. Môj kľúč na určovanie toho, čo patrí k nižšej botanike, bol detinsky jednoduchý. Trhala som všetko mrňavé, čo nepresahovalo 10 centimetrov. Za pár minút som mala plný košík. To sa spolužiaci budú čudovať, keď im to ukážem! S pocitom dobre vykonanej roboty som išla za Jakubkom. Sľúbila som mu, že si s ním zahrám futbal. Ten mám najradšej.

Photo by Adam Przeniewski on Unsplash

Au! To bolelo!

Jakub na to, aký je malý, má celkom presnú trefu. Pretože sa mi nechce veriť, že to bola náhoda. Keď som si uväzovala šnúrku na teniskách, kopol mi loptu priamo do nosa. V momente ma zaliala krv. A nielen to. Opuchla mi aj horná pera a jediné moje šťastie spočívalo v tom, že mi nevybil zuby. Ďalšie mi už nenarastú. Ale aj tá chybička krásy stála za čas, ktorý som strávila doma. Nedeľu som strávila balením, doťahovaním sa s mamou, ktorá mi opäť pridala množstvo zbytočnosti navyše a srdcervúcou rozlúčkou s Jakubom. Už nech je leto!

 Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.





Zdroj: hashtag.sk
Odporúčame